Obria plachetnica kotviaca v prístave, veľký exotický vták, milujúce sa korytnačky alebo mušľa. To všetko pripomína pozoruhodná budova opery s kaskádou mušľovitých útvarov, ktorá tróni v prístave v austrálskom Sydney. Dodnes pôsobí ako ...
FOTO – ČTK
Obria plachetnica kotviaca v prístave, veľký exotický vták, milujúce sa korytnačky alebo mušľa. To všetko pripomína pozoruhodná budova opery s kaskádou mušľovitých útvarov, ktorá tróni v prístave v austrálskom Sydney. Dodnes pôsobí ako zjavenie, a to aj napriek tomu, že včera uplynulo už tridsať rokov od jej slávnostného otvorenia.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Budova opery je 183 metrov dlhá a 118 metrov široká. V najvyššom bode sa týči do výšky 67 metrov nad hladinou mora.
Inšpiráciou architektovi diela, ktorým bol Dán Jörn Utzon, sa vraj stali listy paliem a ďalšie motívy zo sveta prírody a z histórie architektúry. Pôvab jeho vizionárskeho diela umocňuje aj okolité prostredie - stojí na samom konci výbežku Bennelong, v susedstve botanickej záhrady, ktorá vytvára zelené pozadie bielych mušľovitých škrupiniek, záliv prístavu potom dôležitú modrú horizontálu a opodiaľ stojaci most pôsobivý kompozičný vzťah.
Úplne výnimočná krása stavby zhltla za bezmála 15 rokov stavania výnimočnú sumu - 52 miliónov dolárov, štrnásťkrát viac než bol pôvodný odhad. Gigantický podnik prešiel dramatickým vývojom.
Utzon, ktorý prácou na projekte strávil osem rokov, sa tvrdo pohádal s austrálskymi úradmi pre rastúce náklady a termín. V roku 1966 odišiel, aby svoje dielo nikdy nevidel na vlastné oči.
Tento rok mu bola za budovu opery udelená Pritzkerova cena (pokladaná za Nobelovu cenu za architektúru) so slovami: „Utzon dokázal, že v architektúre môže byť dosiahnutý nádherný a zdanlivo nemožný cieľ.“
Osemdesiatštyriročného architekta tiež prizvali k plánovanej renovácii budovy, ktorú chystá vláda. Vnútorné priestory, kde sa z finančných dôvodov veľa ustúpilo od pôvodného Utzovho projektu, totiž akusticky nevyhovujú.
So svojím revolučným projektom uspel Utzon medzi 233 návrhmi v roku 1957 v architektonickej súťaži, ktorú vyhlásila austrálska vláda. To už patril medzi najznámejších architektov planéty s osobitým štýlom kombinujúcim monumentalitu s harmóniou.
„Budú to dve budovy viditeľne zavesené na mušliach ako kus nábytku,“ vyhlásil o svojom diele v roku 1962. Najvýraznejším prvkom stavby sa stali práve tieto škrupinky kryté svetlými glazovanými a matnými keramickými dlaždicami.
Samotná konštrukcia škrupiniek sa ukázala ako najväčší konštrukčný problém. Preto Utzon svoje nízke tvary pozmenil a odvodil ich zo sférickej geometrie, takže sa rebrá škrupiniek mohli zostaviť z prefabrikátov. Stĺpy, na ktorých spočívalo pódium, ale nemohli uniesť ťarchu novo navrhnutej strešnej konštrukcie. Museli ich preto odstreliť a nahradiť väčšími.
S financovaním strmo rastúcich nákladov pomohla séria špeciálnych lotérií, z ktorých sa financuje prevádzka v súčasnosti.
Dnes sa celý komplex skladá z piatich samostatných priestorov: koncertná sieň, opera, dramatické divadlo, činohra a štúdio. To bolo otvorené v roku 1999 a malo by sa venovať prevažne experimentálnej tvorbe.
Autor: JITKA BOJANOVSKÁ, čtk
