Hlavný autor deklarácie T. G. Masaryk.
FOTO - ČTK
Českí a slovenskí vzdelanci koncom 19. storočia diskutovali o možnostiach spolupráce a z času na čas zabŕdli i do vtedy ešte neprebádanej témy spoločného súžitia. Plány na spoločný štát však boli až do začiatku 20. storočia veľmi nesmelé a objavovali sa len okrajovo. Oba národy boli súčasťou mnohonárodnostnej monarchie a cisársky dvor sa len s ťažkým srdcom vzdával akýchkoľvek právomocí. Počas 1. svetovej vojny však dostala táto myšlienka reálnu podobu. Jednou z nich je i Washingtonská deklarácia, ktorá sa stala jedným zo zásadných dokumentov na ceste k Československu. Od jej vzniku 18. októbra 1918 zajtra uplynie 85 rokov.
Idea spojenia oboch národov sa za dverami vojnového frontu objavila už niekoľkokrát predtým. Dohody medzi zahraničnými Slovákmi a Čechmi v podobe Clevelandskej či Pittsburskej dohody, alebo vyhlásenie českých poslancov v ríšskom sneme pod menom Trojkráľová deklarácia - v nich všetkých sa objavuje požiadavka prepojenia susedských národov. Až vo Washingtonskej deklarácii má však toto spojenie nielen konkrétnu podobu no, čo je dôležitejšie, nestojí na hlinených nohách prianí, ale má za sebou skutočnú podporu svetových veľmocí.
V lete 1918 sa situácia Nemecka a Rakúsko-Uhorska, teda krajín, ktoré rozpútali 1. svetovú vojnu, ukázala ako bezvýchodisková. Hlavne pre slabšieho z tejto dvojice to malo katastrofálne dôsledky. Národy ríše sa začali organizovať a otvorene požadovali odtrhnutie od viedenského dvora. Bezradnej vláde neostávalo nič iné, len sa ešte v poslednej chvíli pokúsiť ríšu zachrániť. Záchranným kolesom mal byť manifest cisára Karola I., ktorý ponúkal pretvorenie monarchie na federáciu národných štátov. Tie už neprejavili záujem.
Rakúsko-Uhorsko už - samozrejme okrem cisárskeho dvora - nikto nepotreboval. Dokonca ani nemecké a maďarské obyvateľstvo. Prvé videlo svoju budúcnosť v pripojení k Nemecku, druhé v samostatnom uhorskom štáte. A napokon ani štáty Dohody.
Myšlienku rozbitia monarchie si najprv osvojilo Francúzsko a Veľká Británia, neskôr sa k nej pridali aj Američania. Už koncom júna totiž americký minister zahraničných vecí Robert Lansing oficiálne vyhlásil, že „vláda Spojených štátov stojí na stanovisku úplného oslobodenia všetkých vetví slovanského plemena spod nemeckej a rakúskej nadvlády“.
Československá národná rada, ktorá vznikla v Paríži zo zástupcov zahraničného odboja, preto už v tomto čase nemala problémy s uznaním západnými mocnosťami. Jej predseda Tomáš Garique Masaryk sa v septembri rozhodol, že ju pretvorí na dočasnú československú vládu. Ministrom zahraničných vecí sa stal jeho dlhoročný spolupracovník Edvard Beneš, ministrom vojny Slovák Milan Rastislav Štefánik.
Stále však chýbal zásadný dokument, ktorý by sumarizoval vládne požiadavky. Stala sa ním Washingtonská deklarácia.
Počas noci z 13. na 14. októbra vznikli v Masarykovej pracovni postupne tri verzie textu dokumentu. Hoci je datovaný v Paríži, ktorý bol oficiálnym sídlom kabinetu, Masaryk ho s pomocou svojich amerických spolupracovníkov zostavil vo Washingtone.
Deklarácia nezávislosti bola zamýšľaná pôvodne ako prvotná ústava (alebo jej preambula) nového československého štátu. Okrem iných sa v nej objavuje vyhlásenie, že nový štát bude republikou odvolávajúcou sa na ideu slobody a tradície americkej demokracie. Po vzniku Československa však nakoniec jej text do ústavy nezapracovali.
Napriek tomu sa deklarácia stala významným dokumentom, ktorý sa ako akési programové vyhlásenie novej vlády dostal 18. októbra do rúk americkej administratívy. Keďže tá ju bez väčších výhrad prijala, nasledujúci deň sa objavila i na stránkach amerických novín. Československo tak z medzinárodného hľadiska vzniklo skôr ako v skutočnosti.
Ku „skutočnému“ vzniku nového štátu došlo až o niekoľko dní neskôr. Niektorí historici a právnici sa prú, či to bolo už 28. októbra vyhlásením Národného zhromaždenia v Prahe, alebo až o dva dni nato, keď sa k tejto myšlienke pripojili i slovenskí predstavitelia Martinskou deklaráciou.
