FOTO – ARCHÍV
Rusko sa vďaka svojej úlohe, ktorú zohralo pri porážke Napoleona a potláčaní revolúcií v prvej polovici 19. storočia, na medzinárodnom poli mimoriadne posilnilo. Jeho tradičný protivník – Osmanská ríša síce stále vládla obrovskému územiu, v tichosti sa však rozpadala. Turecko nazývali „chorým mužom Európy“. Z hľadiska Moskvy bolo turecké územie prirodzeným cieľom expanzie. Ruské ambície zhatila Krymská vojna, ktorá vypukla pred 150 rokmi.
V roku 1852 prišiel ruský cár Mikuláš I. s ďalším návrhom na rozdelenie Turecka. Rusom išlo najmä o získanie úžin spájajúcich Čierne more so Stredozemným vrátane hlavného mesta Osmanskej ríše Istanbulu.
Sultán v roku 1853 odmietol požiadavku Moskvy, aby bola uznaná za ochrancu pravoslávnych kresťanov žijúcich v tureckej ríši. Rusko to považovalo za zámienku na obsadenie rumunských kniežatstiev Valašska a Moldavska.
Následne si Turecko a Rusko vypovedali vojnu, v ktorej sa veľmi rýchlo ukázala prevaha ruskej armády. Ruské loďstvo v bitke pri Sinope zničilo tureckú čiernomorskú flotilu. Uspeli vďaka výbušným granátom, ktoré v námornej bitke nasadili vôbec po prvý raz.
Víťazstvo však vyvolalo zvrat, s ktorým cárska vláda nepočítala. Anglicko a Francúzsko si nepriali ďalšie posilnenie Ruska, Turecko naopak považovali za stabilizujúcu silu na Balkáne a Blízkom východe. Najskôr vyslali do Čierneho mora vlastné vojnové lode, a keď to nepomohlo, vyhlásili v marci 1854 Rusku vojnu. V januári roku 1855 sa k nim pridala Sardínia.
Rusko zostalo osamotené. Cár očakával pomoc zo strany rakúskeho cisára, ktorému v roku 1849 ozbrojenou intervenciou v Uhorsku zachránil ríšu. Rakúsko však zostalo neutrálne a obsadilo rumunské kniežatstvá, ktoré musela ruská armáda opustiť.
Anglickí a francúzski vojaci sa v septembri 1854 vylodili na Krymskom polostrove, porazili ruské vojsko a začali obliehať strategickú pevnosť Sevastopoľ. Obliehanie trvalo 11 mesiacov, a premenilo sa na prvú zákopovú vojnu. Ruské pokusy rozbiť obkľúčenie spojenci odrazili.
Pri jednom z týchto pokusov pri Balaklave zmasakrovali anglickú ľahkú jazdu, ktorá síce pôsobivo, ale vojensky úplne nezmyselne čelne zaútočila na ruské delá. Prípad sa stal súčasťou anglickej národnej mytológie a inšpiroval umelcov k oslavám britskej udatnosti.
O konci vojny rozhodla smrť cára Mikuláša I., pád Sevastopoľa v septembri 1855 a hrozba, že sa Rakúsko zapojí do vojny na strane spojencov. Nový cár Alexander II. prijal v januári 1856 ultimátum západných mocností.
V následnom parížskom mieri Rusko a Turecko uznali neutralitu Čierneho mora a nezávislosť rumunských kniežatstiev. Rusko sa vzdalo nárokov na úžiny, Turecko sa dostalo pod ochranu veľmocí.
Prehraná vojna prinútila cára k zavádzaniu reforiem, ktoré mali znížiť zaostalosť krajiny oproti Západu. V roku 1861 zrušil Alexander II. nevoľníctvo, reformoval štátnu správu, školstvo a súdnictvo a ako to už v Rusku chodí, stal sa po zásluhe obeťou atentátu.
Prevaha západných armád nad ruskou bola počas bojov na Kryme zjavná. Napriek tomu vojna trvala dlho. Vysvetlením bola nepriazeň počasia a naozaj hrdinská obrana Sevastopoľa, ale hlavne to, že generáli na oboch stranách boli neschopní a až šokujúco sa nezaujímali o životy a zdravie vlastných vojakov. Spojeneckí vojaci sa na Kryme vylodili bez tylového zabezpečenia, zásob, potrebného oblečenia, zdravotníckej služby. Rusi na tom boli ešte horšie.
Aj vďaka týmto problémom znamenala krymská vojna v mnohých oblastiach zvrat. Vynález telegrafu umožnil novinárom prvý raz v histórii zasielať každodenné aktuálne spravodajstvo. V novinách tiež boli fotografie. V roku 1851 v Anglicku vznikla prvá spravodajská agentúra Reuters, ktorá sa preslávila práve správami z Krymu.
Hlavne britskí generáli zažili šok. Zvykli si na to, že ich doma v prípade víťazstva oslavujú bez ohľadu na to, čo to víťazstvo stálo (o stratách sa totiž verejnosť nedozvie). Keď však dorazili po krymskej vojne do Londýna, zistili, že ich verejnosť napriek konečnému výsledku považuje vďaka reportážam o mrhaní životmi vojakov za neschopných a nezodpovedných.
Krymská vojna bola posledným veľkým vojenským konfliktom, v ktorom si 80 percent lekárskych ošetrení nevyžiadali vojenské zranenia, ale choroby. Nefunkčná spojenecká zdravotnícka služba vyvolala obrovský škandál a zásadné reformy v tejto oblasti.
Ničivá búrka potopila v roku 1854 viac ako 30 spojeneckých lodí. Francúzska vláda poverila astronóma Le Verriera skúmaním, či bolo možné búrku pomocou existujúcich meteorologických pozorovaní predpovedať. Keď zistil, že to možné bolo, zrodili sa moderné predpovede počasia.
