FOTO - ARCHÍV
Občianka vdova Capetová - tak oslovovali revolučné noviny a tribunál Máriu Antoinettu. Už nie „Jej Veličenstvo“, už žiadny majestát, žiadne privilégiá, žiadne veľkolepé sídla. Potupenie, ponižovanie, výsmech, pohŕdanie a hrozná nenávisť davu sprevádzala francúzsku kráľovnú v posledných dňoch života. Proces sa skončil 16. októbra 1793. Rozsudok bez práva na odvolanie znel - smrť gilotínou - a vykonali ho na druhý deň. Presne pred 210 rokmi.
Pätnáste dieťa rakúskej cisárovnej Márie Terézie sa narodilo 2. novembra 1755 vo viedenskom Hofburgu a pokrstili ho Mária Antónia Jozefa Johana. Francúzske meno Antoinetta sa zaužívalo až neskôr.
Arcivojvodkyňa mala politicky a diplomaticky predurčený osud. Francúzsko-rakúska zmluva z roku 1756 uzavrela storočia pretrvávajúce nepriateľstvo medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami (Capetovci boli bočnou vetvou rodu), a bolo ju potrebné spečatiť sobášmi. Jednou z obetí sobášnej politiky bolo aj práve narodené dievčatko.
Mária Antoinetta bola nepozorná a hravá a mala talent obkrútiť si vychovávateľov okolo prsta. Všetci súčasníci i historici ju charakterizujú ako povrchnú, po paráde bažiacu dievčinu, ktorá vôbec nedomýšľala a asi ani nechápala širšie súvislosti.
Matka Mária Terézia sa deťom venovala pramálo - dynastické záujmy Habsburgovcov boli pre ňu dôležitejšie. Otec František Lotrinský sa výchove detí nevenoval vôbec.
Po uzavretí predmanželskej zmluvy do Viedne prichádzali špecialisti, aby z malej arcivojvodkyne vytvorili budúcu kráľovnú a „madam“. Učili ju správaniu, tancovaniu, ale vzdelanie nerozvíjali.
Svadba na Veľkú noc v roku 1770 bola považovaná za udalosť storočia. Mária Antoinetta sa formálne vzdala všetkých práv na habsburský trón a v zastúpení ju zosobášili s následníkom francúzskeho trónu. Na hraniciach potom mladú dievčinu, ktorá opustila rodinu a všetkých, ktorých poznala, prezliekli do francúzskych šiat.
Zažila ešte niekoľko šokov. Jedným z najťažších bolo, že manželstvo s Ľudovítom XVI. sa sexuálne nenaplnilo až do jej 22 rokov. Chyba bola v manželovi a puritánskej dobe, keď nikto mladému páru nepomohol radou. Naplnenie manželstva sa napokon riešilo až na diplomatickom poli. Pomohla operácia kráľa - psychika manželov nikoho nezaujímala.
Mária Antoinetta sa vrhla do víru života na francúzskom dvore. Prijala všetko, čo prinášal - klebety, intrigy a hazardné hry, dokonca i milenca.
Ani materstvo (porodila štyri deti), ani zodpovednosť za osud krajiny Mária Antoinetta nechápala. Nemala odkiaľ vedieť, že dvor ničí krajinu, že roztopašný život niečo stojí, že vládnuť vlastne nemá kto, lebo Ľudovít sa rozhoduje pomaly a nerád. Na dvore nebol nikto, kto by jej to vysvetlil. Nevedela nič o daňovom zaťažení, o biede. Idylická krajina okolo Versailles realitu zakrývala.
Ona, ktorá určovala módu na dvore, na matkine výčitky odpísala: „Je pravda, že sa trochu venujem móde, ale pokiaľ ide o perá, tie nosí každý a bolo by nápadné nijaké nemať.“ Keď sa k nej donieslo, že sa ľud sťažuje, že nemá na chlieb, povedala vraj: „Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče.“ Svet šľachtických darebákov a povaľačov ju natoľko obklopil, že skutočný spoznala, až keď sa tento umelý svet zrútil.
Vo výstrednostiach sa kráľovná prepínala. Ľud ju za to nenávidel a pripravoval pomstu. Revolúcia v roku 1789 stiahla túto priemernú ženu do víru udalostí, ktorý ju nakoniec pohltil. Stala sa utekajúcou kráľovnou, väznenou kráľovnou a po poprave Ľudovíta XVI. opovrhovanou vdovou.
Proces, ktorý pre ňu pripravili, bol potupný. Súdili ju zato, že bola kráľovnou, hoci kráľovstvo bolo legálne. Pri obvinení z incestu so synom sa ukázala ako morálny víťaz: „Z celej duše a zo všetkých síl sa búrim proti takémuto obvineniu. Obraciam sa na všetky prítomné matky.“ Osemročný chlapec nemohol vypovedať nič iné, len čo ho naučili. Všetky ženy v sále pochopili, že revolúcia prehráva. Obvinenie z vlastizrady zas nebolo podložené žiadnymi dôkazmi. I keď Mária Antoinetta žiadala brata o vojenský zásah vo Francúzsku, súd dôkazy nemal.
Z márnivej a priemernej ženy vzišla osobnosť, ktorá dôstojne kráčala na popravisko. I keď vo väzení ťažko krvácala (zrejme následkom nervového vypätia) a za jedinú noc pred popravou vraj ošedivela, dala sa obliecť čo najdôstojnejšie a kráčala v ústrety smrti. Jej rival Robespierre ju o pár mesiacov (veľmi nedôstojne) nasledoval. Morálnym víťazom sa stala kedysi povrchná dcéra cisárovnej, napísal Štefan Zweig v jedinečnom psychologickom diele o živote Márie Antoinetty.
