FOTO –ČTK
Jom Kippur - Deň zmierenia - je najväčší židovský sviatok. Izraelské ulice sú bez áut, plné ľudí kráčajúcich do synagógy. Sú hladní, pôstom pykajú za svoje hriechy. Všade je ticho, nevysiela televízia ani rozhlas. Pred 30 rokmi pripadol pohyblivý sviatok na 6. októbra. O druhej popoludní ticho preťali sirény ohlasujúce letecký poplach. Prezieravejší si zapli rádio. Napriek sviatku sa odtiaľ ozvalo, aby utekali do krytov. Začala sa vojna, ktorá Izrael pripravila o viac ako 2500 ľudí a vojenskú aj špiónsku pýchu. Bola tiež potvrdením blízkovýchodnej premisy, že Arabi môžu prehrať mnoho vojen, ale Izrael ani jednu.
Izrael je 30 rokov po jomkipurskej vojne plný analýz, memoárov a debát. Keďže veľká časť vtedajšieho establišmentu už nežije, stráca sa aj zdržanlivosť k otcom zakladateľom a hovorí sa o veľkých zlyhaniach vyplývajúcich z tzv. „koncepcie“. Strategický vojenský koncept tvrdil, že Arabi sa po vojne v roku 1967 neodvážia zaútočiť. Egypt, ktorý vtedy prišiel o Sinaj, vraj nemal dostatočnú výzbroj a Sýria, ktorú Izrael obral o Golanské výšiny, bez Egypta do vojny nepôjde.
Vojaci aj politici sa „koncepcie“ držali napriek signálom, že Egypt a Sýria podporované peniazmi zo Saudskej Arábie sa chystajú na šialený krok. Egyptský prezident Sadat o tom hovoril pri každej príležitosti, armády oboch krajín sa týždne zhromažďovali pri hraniciach s Izraelom, vzdušné incidenty boli pomerne časté a najnovšie zbrane zo Sovietskeho zväzu tam prúdili takmer nepretržite.
Izraelská vojenská rozviedka „skočila“ Arabom na zdanie pokoja. Kasárne nepriateľa sú poloprázdne, dôstojníci dostali voľno na púť do Mekky a vojaci sa kúpu v mori, informoval vojenský štáb.
Až 3. októbra vojenský rozviedčik Benjamin Siman Tov predložil správu o „cvičení“ Egypťanov na brehu Suezu. Tvrdil, že sa chystajú zaútočiť a cvičenie je krycí manéver. Tovova správa sa však nedostala vyššie. Vojenská rozviedka sa spamätala až 5. októbra, keď už bolo jasné, že vojna je neodvratná. Náčelník generálneho štábu David Elazar dostal 6. októbra nadránom šifrovaný telegram šéfa Mossadu z Paríža, že útok sa začne pri západe Slnka. Začal sa o druhej popoludní.
Elazar požiadal premiérku Meirovú a ministra obrany Mošeho Dajana o preventívny útok na Sýriu. Odmietli, rovnako ako totálnu mobilizáciu. Meirová chcela, aby bolo jasné, že Izrael bol napadnutý. Tak jej to poradil americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger. Vojenskí historici tvrdia, že ak by sa židovský štát odhodlal na preventívny útok, mohol do šiestich hodín zlikvidovať 90 percent sýrskych protilietadlových rakiet.
Šiesteho októbra egyptské lietadlá preleteli Suez, na izraelské pozície zaútočilo delostrelectvo a 8000 vojakov začalo postupovať smerom na východ. Na severe Izraela vyrazilo smerom ku Golanom 1400 sýrskych tankov. Izrael bol v zovretí. Hlavne postup Sýrie bol rýchly. Izraelu trvalo niekoľko dní, kým dopravil zálohy na svoje miesta. Jeho leteckú silu výrazne oslabili sovietske rakety zem-vzduch.
Zlom nastal 11. októbra. Vtedy Izrael vyhnal sýrskych vojakov z Golanských výšin a smeroval k Damasku. Dňa 16. októbra zvrátil po ťažkých tankových bojoch situáciu na Sinaji a Egypťanov zatláčal domov.
Postupu Izraela po prvých dňoch strát pomohli aj americké letecké mosty. Po váhaní ich týždeň po začiatku vojny otvoril prezident Nixon. Sovieti Damask aj Káhiru zásobovali sústavne. Ostatné arabské krajiny posielali vojakov aj zbrane. Použili aj vydieranie ropou - obmedzili jej produkciu a jej cena stúpla o 70 percent.
Dňa 16. októbra požiadal egyptský prezident Sadat sovietskeho predsedu vlády Kosygina, aby začal vyjednávať o zastavení bojov. Stalo sa tak 27. októbra. Sýrii sa nepodarilo dostať späť Golany, Egyptu pripadli oba brehy Suezu a časť Sinajského polostrova. Sýria stratila okolo 3500 vojakov, Egypt 7- až 15-tisíc.
Káhira však získala sebavedomie a stratenú česť. Hovorí sa, že to bola hlavná príčina vojny. Egypt sa stal Izraelu rovnocenným partnerom a ďalšie roky mohol vyjednávať o mieri.
Izrael síce z vojenského pohľadu dosiahol pôsobivé víťazstvo, ale z vojny vyšiel oslabený. Prejavila sa závislosť od Američanov, zlyhali elity. Agranatova komisia, ktorá vyšetrovala okolnosti začiatku vojny, zverejnila na jar 1974 správu. Bola to časovaná bomba, ktorá zmietla vojenské vedenie štátu a dotlačila k rezignácii premiérku Meirovú. Začal sa tak úpadok izraelskej ľavice, ktorá štátu vládla od jeho vzniku.
