Účastníci mníchovskej konferencie zľava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a taliansky minister zahraničia Ciano.
FOTO - ČTK
„V prípade neprijatia by sme síce urobili čestnú vojnu, ale stratili samostatnosť a národ by bol vyvraždený.“ Takto vysvetlil 30. septembra 1938 predpoludním na mimoriadnom zasadaní vlády československý prezident Edvard Beneš svoj postoj k ultimatívnemu dokumentu, ktorý mu nadránom predložili britský a francúzsky veľvyslanec. Išlo o zmluvu, na základe ktorej malo Československo do desiatich dní odstúpiť tretej ríši väčšinu územia obývaného po nemecky hovoriacim obyvateľstvom. Okrem toho sa v ňom zaväzovalo, že do troch mesiacov vyrieši problém maďarskej a poľskej menšiny. Dohodu podpísali o deň skôr v Mníchove zástupcovia štyroch európskych mocností: Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Nemecka. Odvtedy uplynulo 65 rokov.
Vláda pod tlakom ťaživej atmosféry dokument prijala. „Podriaďujeme sa rozhodnutiu, ktoré bolo urobené bez nás a proti nám,“ tlmočil diplomatom stanovisko kabinetu minister zahraničných vecí Kamil Krofta.
Ešte v ten deň vláda premiéra Syrového odstúpila a onedlho jeho krok nasledoval i Beneš. Do popredných miest sa dostali ľudia naklonení nemeckému vodcovi Adolfovi Hitlerovi.
Pre krajinu to bol začiatok konca. Nielenže zo dňa na deň stratila takmer tretinu územia a 34 percent obyvateľov, Mníchov odštartoval jej úplné rozbitie. Po Hitlerovej prefíkanej „šachovej partii“ k nemu došlo v marci nasledujúceho roku.
Udalosti z prelomu septembra a októbra 1938 však boli len zavŕšením viac ako rok sa ťahajúceho sporu. Jeho kľúčovým bodom boli Sudety. Politicky síce patrili k Československu, no podľa Hitlera historicky k Nemecku. Žila na ňom podstatná väčšina československých Nemcov, ktorých bolo podľa sčítania z roku 1930 takmer tri a pol milióna.
K ich prvému prejavu nespokojnosti došlo v októbri 1937. Dva dni po krajskom zjazde Sudetonemeckej strany (SdP) jej predseda Konrad Henlein v liste určenom führerovi vyhlasoval, že „po ničom tak vrelo a zo srdca netúži ako po včlenení Sudet, ale i celých Čiech, Moravy a Sliezska do nemeckej ríše“.
Svoju „túžbu“ začal výraznejšie presadzovať až od jari nasledujúceho roku. Koncom marca totiž Hitler inštruoval Henleina, aby SdP kládla domácej vláde také požiadavky, ktoré sú pre ňu neprijateľné. Henlein sľúbil „žiadať toľko, aby nikdy neboli spokojní“.
Neklamal, k dohode medzi oboma stranami nikdy nedošlo. A to i napriek ústupkom, ktoré bol československý kabinet pripravený urobiť. Hlavne po tom, ako naň začalo naliehať zahraničie.
K múru ho tlačilo nielen Nemecko, ale i Francúzsko a Británia. Hlavne britský premiér Neville Chamberlain chcel pred svetom vyzerať ako záchranca mieru. Ani v čase stupňujúceho sa napätia sa nevzdával a neustále inicioval nové a nové diplomatické riešenia. Ani on ani jeho francúzsky kolega Edouard Daladier nechceli riskovať vojenský konflikt pre banalitu, ktorou pre ne Sudety nesporne v tom čase boli.
Keď krízu nevyriešila ani augustová misia lorda Runcimana, ktorá bola jednou zo súčastí Chamberlainovej politiky ústupkov, udalosti dostali rýchly spád. SdP už rokovať nechcela, pretože jej predáci dostali od Hitlera jasný príkaz vyvolať vzburu. Československá vláda rázne zakročila. Vyhlásila stanné právo, na Henleina vydala zatykač a stranu zakázala. Vojna visela na vlásku.
Chamberlain urobil ešte jeden pokus a vypracoval plán Zet - plán osobných stretnutí s Hitlerom. Nemecké požiadavky, ktoré z nich vzišli, sa v konečnom dôsledku na československej strane nestretli s pochopením. Syrového vláda, ktorá 21. septembra nahradila kabinet Milana Hodžu (odstúpil pod tlakom nespokojnej verejnosti) sa odmietla podriadiť a vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Chamberlain i Daladier preto Hitlera požiadali o štvorstrannú konferenciu. Hoci ten sa už rozhodol pre útok, návrh prijal.
Okrem Chamberlaina, Daladiera a Hitlera sa na nej zúčastnil aj taliansky vodca Benito Mussolini. Československo pozvané nebolo, jeho zástupcovia Mastný a Masařík čakali na výsledok v mníchovskom hoteli. Celá konferencia prebiehala neorganizovane, bez rokovacieho poriadku a predsedajúceho.
Jej výsledky privítal celý svet. Chamberlainovi pripravili Briti po príchode z bavorskej metropoly nadšené ovácie, jeho prejav sledovali so zatajeným dychom. Premiér hovoril o „mieri so cťou“. Keď sa však o rok začala druhá svetová vojna, bolo jasné, že Mníchov bol len jedným z dobrých Hitlerovych ťahov k nej.
