FOTO – ARCHÍV
Keď princ Leopold po smrti svojho otca v roku 1934 nastupoval na kráľovský trón, Belgičanom sľúbil, že „v prospech svojej krajiny a jeho ľudu vydá zo seba všetko“. Keď sa však o jedenásť rokov neskôr pokúšal o návrat, mnohí odporcovia mu vyčítali, že sľub nedodržal. Vraj bez boja odovzdal krajinu nacistom a takmer prispel k ich víťazstvu v druhej svetovej vojne. Nemci totiž vďaka nemu získali i strategické belgické pobrežie a mohli zabrániť neskoršiemu vylodeniu spojeneckých vojsk. Hoci sa tak nestalo a Leopolda neskôr zbavili akýchkoľvek obvinení z vlastizrady, kráľovský titul už nikdy nezískal. Leopold III. zomrel pred dvadsiatimi rokmi, 25. septembra 1983.
Belgická kráľovská rodina bola v medzivojnovom období populárna. Odpor kráľa Alberta, Leopoldovho otca, voči Nemcom a statočný boj belgickej armády proti ich presile počas prvej svetovej vojny z neho urobili národného hrdinu. Obľúbená bola i Leopoldova matka kráľovná Alžbeta, aj napriek tomu, že bola Nemka. Srdcia poddaných počas vojnových rokov si získala, keď pevne stála po boku manžela.
Obľúbenosť sa preniesla i na mladého princa, ktorý sa narodil v roku 1901 ako prvorodený syn. O dva roky neskôr k nemu pribudol brat Charles a o ďalšie tri sestra Marie Jose. Ale bol to Charles, ktorý mu robil počas detstva spoločnosť. Spolu sa hrávali, chodili s otcom na prechádzky, rovnako ich česali i obliekali. Hlavne na oblečení si dala Alžbeta veľmi záležať - deti mali takmer vždy na sebe najmódnejšie modely. Hovorilo sa, že sú najkrajšie obliekanými princami v celej Európe.
Leopoldova príťažlivosť bola známa i neskôr. Na báloch, ktoré s obľubou navštevoval, oslnil nejednu princeznú. Podľahla mu i dcéra švédskeho kráľa Astrid. Na jednom z večierkov spolu pretancovali celú noc. O niekoľko mesiacov neskôr kráľovský dvor oznámil ich svadbu. „Je to manželstvo z lásky. Nie sú v tom žiadne politické dôvody,“ tešila sa Leopoldova romantická matka. Zobrali sa v roku 1926 v Bruseli.
Astrid si okamžite získala belgické srdcia. Bola nežná, chápajúca a neobyčajne ľudská. Tieto vlastnosti obdivoval i Leopold. Z ich lásky sa zrodili tri deti: v roku 1927 Josephine-Charlotte, o tri roky neskôr Baudouin, ktorý sa mal stať nástupcom na tróne, a v roku 1934 Albert.
Rodinné šťastie však príliš dlho netrvalo. V roku 1934 najprv Leopold stratil otca, ktorý sa pokĺzol na vysokohorskej túre. Rok nato v lete už ako nový belgický kráľ nezvládol riadenie auta, v ktorom smerovali na výlet k Ženevskému jazeru. Astrid haváriu neprežila.
Tragédia kráľa zmenila. Už nikdy nebol taký spokojný a šťastný ako predtým (hoci sa neskôr oženil ešte raz). Okrem toho sa blížila nová vojna. Snažil sa jej zabrániť a vyzýval Nemecko i západné mocnosti na dohodu. Aj preto po vypuknutí prvých bojov vyhlásilo Belgicko neutralitu. No Nemci ju nemienili rešpektovať a po vyše dvadsiatich rokoch na jar 1940 vtrhli opäť do kráľovstva.
Belgičania očakávali, že Leopold sa zachová ako jeho otec a postaví sa proti Nemecku. Ale stal sa opak. Kráľ nariadil armáde vzdať sa a zároveň odmietol návrh členov svojej vlády, aby spoločne s nimi opustil krajinu a kraľoval obsadenému Belgicku z exilu.
No Leopold nechcel riadiť okupovanú krajinu ani doma a nechal ju Nemcom. Ak to niektorí chápu ako prejav slabosti, pre mnohých zostáva jeho krok znakom odvahy. Leopolda následne uväznili - najprv ho zadržiavali na zámku v Bruseli, neskôr ho previezli do Nemecka.
Ani tento pohnutý osud londýnsku exilovú vládu neobmäkčil a až do konca vojny ho odmietla uznať za hlavu belgického štátu. Keď Leopolda v máji 1945 oslobodili americké vojská, jeho návrat do Belgicka sa stal politickou otázkou číslo jeden. Diskusie neustali ani potom, keď ho parlamentná vyšetrovacia komisia zbavila obvinenia z vlastizrady. Preto zostal radšej Leopold vo švajčiarskom exile. Belgicku vládol Charles, ktorého regentstvo vláda predĺžila na neurčito.
Leopold sa však ešte raz pokúsil v roku 1951 o získanie belgickej koruny. Vláda na základe jeho iniciatívy vyhlásila referendum, v ktorom sa 57 percent voličov vyslovilo za návrat bývalého kráľa na trón. Jeho príchod do Bruselu však sprevádzali obrovské demonštrácie. Pod tlakom verejnosti preto odstúpil a kráľovské právomoci odovzdal najstaršiemu synovi Baudounovi.
