FOTO – ARCHÍV
zdraviu. Nebolo známe, že by trpel nejakou vážnou chorobou. Nikto teda nečakal, že skoná tak skoro. Keď sa tak 28. augusta 1943 - pred 60 rokmi - stalo, okamžite sa objavili pochybnosti o tom, či zomrel prirodzenou cestou.
„Politika nie je veda, ale umenie,“ tieto slová železného Bismarcka zvykol svojim synom v mladosti opakovať bulharský cár Ferdinand. Až keď jeden z nich po otcovom odstúpení začal ako Boris III. na jeseň roku 1918 vládnuť, uvedomil si, čo mal vlastne otec na mysli.
Boris sa ujal moci v čase politickej, ekonomickej i duchovnej krízy. Tento neutešený stav krajiny v mnohom ovplyvnil počiatočnú agendu mladého monarchu, ako aj štýl jeho vlády. Moc považoval za bremeno a až do konca života sa z nej nevedel tešiť.
Bol opatrný a nikdy nevstupoval do otvorených konfliktov. Svoje ciele radšej presadzoval politickými machináciami, diplomaciou a vyjednávaním. Aj vďaka týmto vlastnostiam sa mu darilo postupne upevňovať svoje postavenie.
Napriek tomu radšej zostával v pozadí, nezabúdal však ani na utváranie imidžu „ľudového“ cára. Nerobilo mu problém potriasť si rukou s človekom z davu, cestovať bez ochranky, zložiť klobúk pred staršími či na slávnostiach riadiť lokomotívu.
Ak si však chcel v Bulharsku zachrániť kožu, musel v čomsi nasledovať aj otca. Podobne ako Ferdinand pripútal si k sebe generálov a zabezpečil jednotu trónu a vojska. Bola to práve armáda, ktorá mu pomohla v roku 1934 po prevrate odštartovať budovanie režimu jedného muža.
Netajil sa obľubou fašistických myšlienok, ale aj úsilím skončiť obdobie vnútrostraníckych zápasov, neporiadku a politickej nestability. Čo teda prevládlo viac? „Bol diktátorom alebo patriotom?“ pýtajú sa dodnes historici.
Pravda je, že sa mu podarilo k Bulharsku opätovne pripojiť niektoré časti Grécka, Juhoslávie a Rumunska, stratené po prvej svetovej vojne. Ku cti mu tiež slúži, že sa odmietal podieľať na antisemitskej kampani Nemecka. Údajne tým zachránil až 50-tisíc Židov pred deportáciami do koncentračných táborov.
Bol to však on, kto uzavrel s nacistami spojenectvo, čím urobil z Bulharska nemecký satelit. A bol to tiež on, kto cestou k diktatúre likvidoval stovky svojich odporcov.
Hoci otázniky vyvoláva celý jeho život, najväčšmi sa špekuluje o cárovej smrti. Predovšetkým preto, že zomrel iba dva týždne po návšteve nemeckého vodcu Adolfa Hitlera. Nikto dnes presne nevie, o čom sa spolu rozprávali, ale podľa neskorších zistení bola pravdepodobnou témou vojenská situácia v Európe po bitke pri Kursku, vylodení spojencov na Sicílii a Mussoliniho odstránení z čela Talianska.
Najpopulárnejšia verzia hovorí, že Hitler od cára žiadal vyslanie bulharských vojsk na východný front a vyhlásenie vojny Sovietskemu zväzu. Toto sa píše aj v osobnom denníku vtedajšieho bulharského premiéra Bogdana Filova, ktorému to vraj povedal samotný cár. Boris odmietol, čo Hitlera neskutočne rozhnevalo. Preto vraj nariadil jeho otrávenie.
Tieto špekulácie posilnilo aj oficiálne vyhlásenie Filova, ktorý povedal, že Boris priletel z Nemecka do Sofie v dobrom zdraví, ale unavený z letu, pretože ten bol „nepríjemný a nepohodlný“. Na základe toho vznikli dohady, že nemecký pilot naschvál letel príliš vysoko, aby cára donútil siahnuť po kyslíkovom prístroji. Plyn, ktorého sa nadýchol, však údajne nebol kyslík, ale jed.
Túto verziu, hoci pre Bulharov veľmi príťažlivú, pretože robí z Borisa statočného človeka schopného odporovať šialeným Hitlerovým plánom, však lekári nepotvrdili. Po pitve sa vrátili k svojmu predchádzajúcemu predpokladu, že zomrel na následky silného srdcového infarktu.
Borisovu smrť na Hitlerov príkaz vyvracajú aj iné fakty. Doterajšie historické zdroje neprinášajú nijaké zistenia, ktoré by potvrdzovali zmenu zahraničnopolitickej orientácie Bulharska. Všetko, na čo si Boris v Hitlerovej kancelárii trúfol, bolo odmietnutie hlbšieho prepojenia s treťou ríšou. A to bez spochybnenia existujúceho spojenectva s nacistickým režimom. Preto Hitler nemal dôvod uchýliť sa k takému radikálnemu kroku.
Okrem toho Bulharsko bolo na Balkáne jedinou stabilnou krajinou, čo chcel Hitler zachovať. A to bolo oveľa jednoduchšie s možno spupným, no silným cárom ako bez neho. Potvrdili to aj roky, ktoré potom nasledovali.
