FOTO – ARCHÍV
26. augusta 1278, pred 725 rokmi.
V prvej polovici 13. storočia zažívalo stredoveké České kráľovstvo za vlády posledných panovníkov pôvodnej dynastie Přemyslovcov obdobie veľkého mocenského aj ekonomického rozkvetu.
Keď v roku 1253 nastúpil na trón Přemysl Otakar II., nastali navyše ideálne podmienky na to, aby sa z českého štátu pod vedením schopného panovníka stala rozhodujúca stredoeurópska veľmoc. Skončila sa éra silných nemeckých vládcov Svätej ríše rímskej, doterajších hegemónov regiónu. Nemecké oblasti zažívali obdobie medzivládia a boli opäť rozdrobené. Poľsko stále nebolo zjednotené a Uhorsko si ešte liečilo rany spôsobené vpádom Mongolov (Tatárov).
Čechy boli naopak bohatým a vnútorne pevným štátom. Přemysl podobne ako jeho predchodcovia zakladal kráľovské mestá a hrady, podporoval rozvoj hospodárstva a obchodu. Vybudoval si mocné vojsko s veľkým počtom ťažko obrneného jazdectva, rozhodujúcej údernej sily tej doby.
Vďaka bohatstvu a vojenskej moci ho volali „kráľ železný a zlatý“ a na krátky čas sa mu podarilo rozšíriť svoju moc od Jadranského mora až k Baltu.
S podporou rakúskych šľachtických rodov ovládol alpské krajiny Rakúsko, Štajersko, Korutánsko, jeho moc uznávali aj niektoré mestá na severe Talianska. Viedol úspešnú križiacku výpravu proti pobaltským Prusom a založil tam mesto Královec, dnešný Kaliningrad. V bitke pri Kressenbrunne v roku 1260 porazil svojho najvýznamnejšieho rivala, uhorského kráľa Bela IV., uzavrel s ním výhodný mier a vzal si za ženu Belovu vnučku Kunhutu.
Na zaistenie svojej moci potreboval český kráľ ešte jedno: získať titul ríšsko -nemeckého cisára. Najväčšou prekážkou sa mu však paradoxne stala práve jeho sila. Přemyslov vzostup a neskrývané ambície sa nepáčili pápežovi ani väčšine ríšskych mocných.
Namiesto českého kráľa tak v roku 1273 do čela ríše zvolili dovtedy bezvýznamného Rudolfa Habsburského. Predpokladali, že je na rozdiel od Přemysla príliš slabý, aby ohrozoval ich vlastnú moc. Rudolf sa však tiež ukázal ako schopný panovník. Voči Přemyslovi, ktorý jeho voľbu neuznal, vybudoval širokú koalíciu.
Mocenská situácia v stredoeurópskom priestore sa zmenila v Přemyslov neprospech, český kráľ si to neuvedomoval alebo ho to jednoducho nezaujímalo.
Keď sa v roku 1276 prvý raz schyľovalo k ozbrojenému konfliktu Přemysla s Rudolfom, postavila sa proti svojmu panovníkovi aj česká šľachta, ktorej prekážal nárast kráľovskej moci na úkor jej tradičných privilégií. Osamotený Přemysl musel pred hroziacim Rudolfovým útokom kapitulovať a vzdať sa sporných alpských krajín.
Český kráľ sa však s neúspechom nezmieril a po porážke domácich odbojníkov v roku 1278 predsa len došlo k rozhodujúcej bitke. Odohrala sa na takzvanom moravskom poli južne od Břeclavi. Přemysl mal asi 25-tisíc mužov, z toho asi 1000 obrnených rytierov. Vojsko Rudolfa Habsburského bolo o niečo početnejšie.
Bitka pod horúcim augustovým slnkom bola dlho nerozhodná. O jej výsledku rozhodlo nasadenie rakúskych a naopak nečinnosť českých záloh. Oddiel rakúskych obrnencov sa dostal do chrbta Čechom, veľké české zálohy pod vedením Milotu z Dědic naopak do bitky vôbec nezasiahli a po čase z bojiska utiekli.
Milota sa stal v českom povedomí nadlho synonymom zrady, podľa dnešných historikov však pravdepodobne o nič také nešlo. České zálohy sa museli samy brániť útokom uhorskej jazdy a nakoniec spanikárili pod vplyvom utekajúcich vojakov.
Kráľ padol v boji, jeho telo nabalzamovali a ako dôkaz víťazstva vystavili v jednom viedenskom chráme.
Přemyslova smrť znamenala koniec českých ambícií na ovládnutie Rakúska. Niektorí neskorší českí panovníci síce ešte zaznamenali významné územné zisky, tie však už nesmerovali k podunajskej oblasti a boli vždy iba dočasné.
Voľba Rudolfa za cisára a bitka na Moravskom poli boli naopak začiatkom mocenského nástupu rodu Habsburgovcov, ktorým sa nakoniec ako jediným podarilo splniť starý cieľ: zjednotenie stredoeurópskeho priestoru pod jedinou pevnou vládou.
