Syn Krakatoy, nová sopka, ktorá vyrástla z dna Indického oceánu po erupcii. FOTO - ARCHÍV
V ten deň naša planéta ľudom predviedla, ako to vyzeralo, keď sa pevná zem, po ktorej kráčajú, ešte žeravo liala. Driemajúca sopka Krakatoa sa nadula, zrevala a vyvrhla na svetlo kus pekla zo stredu zeme. Zvukové vibrácie výbuchu sa ozývali až na Rodriquezových ostrovoch vzdialených 4653 kilometrov. Parník zakotvený neďaleko ostrova Rakata letel dva a pol kilometra a pristál na inom ostrove na brehu rieky. Vlny narástli na 40 metrov a ženúc pred sebou obrovské kusy koralu vyštartovali na svoju smrtonosnú jazdu. Hrebene im spadli až na brehoch Francúzska a Anglicka. „Dosiahli mesto vzdialené 3800 námorných míľ za 12 hodín. Je to vzdialenosť, ktorú dobrý parník prejde za dvanásť dní,“ spomínal s úžasom na katastrofu neznámy námorník. Gigantickým vlnám po výbuchu sa podarilo zabiť väčšinu z 36 417 ľudí, čo 27. august 1883 neprežili. Zo zemského povrchu zmizlo aj 165 dedín z priľahlých pobreží. Od najveľkolepejšieho a najstrašnejšieho výbuchu sopky v moderných dejinách ľudstva zajtra uplynie 120 rokov.
Na druhý deň nad indonézskym súostrovím nevyšlo slnko. Na mieste troch štvrtín ostrova sa v tme nevšímavo vlnila morská hladina. Na Singapur vzdialený 840 kilometrov aj na ďaleký Madagaskar ticho snežil sopečný prach. Všetky barometre na zemskom povrchu ešte päť dní zaznamenávali nárazy tlakových vĺn znovu a znovu sa vracajúcich k miestu svojho vzniku.
Inde na zemi slnko ráno 28. augusta 1883 našťastie vyšlo. Niekde modré, inde zelené. Jemný sopečný prach a aerosol, ktorý vystrelila rozbláznená Krakatoa vyše 50 kilometrov do stratosféry, vytvorili okolo rovníka temnú obruč. Pred očami prekvapených pozemšťanov lomila slnečné lúče do nevídaných uhlov.
Prach a aerosol ostali v atmosfére ešte tri mesiace. Každý večer farbili západy slnka na rôznych miestach do zúrivých odtieňov červenej. Hasičské zbory v New Yorku, Poughkeepsie a New Havene dlho nevedeli zabudnúť na potupnú spomienku, ako v plnej zbroji a so smrťou v očiach naháňajú po obzore fatamorgány plameňov. Psychodelické západy slnka naháňali strach poverčivcom ešte tri roky.
Nad ostrovnou oblasťou sa vytvoril prachový slnečník - na celý rok po erupcii sa teplota plošne znížila o 1,2 stupňa Celzia. Počasie spred výbuchu sa vrátilo až počas roku 1888.
Výbuch vystrelil na tisícky kilometrov miestnu plávajúcu hubu a desiatky iných druhov, ktoré po dopade na cudziu pôdu začali vytvárať novú biologickú realitu.
Animisti zo vzdialeného ostrova Mentawais cítili nepokoj svojho boha zeme už týždne. Začiatkom augusta sa na oblohe začali objavovať zlé znamenia - čierne oblaky. Dňa 27. augusta 1883 zacítili vo vzduchu tlak. Starešinovia nariadili najvyššiu obeť bohom - zabitie všetkých prasiat na ostrove. Ľudia z Mentawais sa poslednýkrát dobre najedli a išli spať. Tušili, že sa už nikdy nenajedia.
Ostrov Rakata, na ktorom sedela sopka Krakatoa, ležal medzi súostroviami Jáva a Sumatra, v geograficky nepokojnom „ohnivom prstenci“ Tichého oceánu. Súostrovie je neďaleko miesta, kde sa stretávajú dve tektonické dosky. Oceánsky zlom sa sunie rovno popod ostrovy. Každú chvíľu sa zachveje a ostrovanom sa zatrasie pod nohami zem.
Ani v auguste 1883 obyvatelia indonézskych súostroví neboli prekvapení. Krakatoa sa po desaťročiach hlbokého spánku zobudila už začiatkom roka. V kolektívnej pamäti rodín aj v starovekých jávskych dokumentoch driemali informácie o „veľkom výbuchu“ v roku 416. Práve táto erupcia vytvorila tri ostrovy, medzi nimi aj v roku 1883 pochovanú Rakatu. Pod Rakatou sa vytvorila 7-kilometrová jaskyňa, do ktorej sa potom ostrov prepadol ako do pasce.
Po výbuchu zúrivosti v roku 1883 bolo pár rokov ticho. Potom sa tehotné dno oceánu začalo znovu nebadane dvíhať. Jedného dňa v roku 1927 vykukol z vody vršok nového ostrova. Dostal meno Syn Krakatoy. Dnes má zdravé dva štvorcové kilometre a týči sa do výšky 150 metrov nad hladinu mora. Tektonické tabule sa k sebe ďalej približujú so slimačou vytrvalosťou.
