FOTO - ARCHÍV
Dnes je to presne 920 rokov.
Pôvodne sa volal Vajk a narodil sa v Ostrihome pravdepodobne v roku 975 alebo ešte neskôr. Jeho otec Gejza bol podľa tradície pravnukom Arpáda, ktorý kočovné maďarské kmene priviedol do Karpatskej kotliny. Aj keď zostal v tieni svojho syna, bol to Gejza, kto medzi maďarskými kmeňmi presadil dovtedy často len formálnu ústrednú moc Arpádovcov a povolal do krajiny západných misionárov. Položil tak základy nového štátu a jeho politickej orientácie, ktoré jeho syn dobudoval, upevnil a rozšíril.
Štefana podľa tradície pokrstil (podľa iných zdrojov birmoval) pražský biskup svätý Vojtech. Na rozdiel od otca, ktorý prijal kresťanstvo z politických dôvodov a iba naoko, bol Štefan zapáleným veriacim, odhodlaným vnútiť svoju vieru všetkým obyvateľom vznikajúceho štátu.
Dovtedy sa moc medzi Arpádovcami dedila podľa princípu seniorátu. Dedičom sa vždy stával najstarší muž rodu, a nie prvorodený syn predchádzajúceho vládcu. Štefan tak musel okamžite po smrti otca poraziť prvého vážneho konkurenta, svojho staršieho príbuzného Koppánya. Pomohli mu ťažko obrnení nemeckí rytieri, ktorí do Uhorska prišli v sprievode jeho manželky, bavorskej princeznej Gizely. Už vtedy ukázal, že za cieľom ide tvrdo. Telo Koppánya dal rozštvrtiť a jednotlivé kusy na výstrahu pribili na brány hradísk v rôznych častiach krajiny.
Štefan bol korunovaný za prvého uhorského kráľa na Vianoce roku 1000. Korunu mu zaslal pápež Silvester spoločne s cisárom Svätej ríše rímskej Otom III. (Pôvodná koruna sa nezachovala. Najstaršia časť „svätoštefanskej koruny“ vystavenej dnes v budapeštianskom parlamente vznikla viac ako 30 rokov po Štefanovej smrti.)
Štefan dosiahol nezávislosť uhorských panovníkov od inej svetskej moci. Na rozdiel od českých panovníkov neboli ani formálne vazalmi nemeckých cisárov.
Po korunovácii Štefan postupne dobudoval ranofeudálne správne štruktúry uhorského štátu. Podľa franského príkladu sprostredkovaného Veľkou Moravou vytvoril predobraz župného systému: hradné župy, ktorých strediskom bolo vždy kráľovské hradisko. Dal raziť prvé uhorské strieborné mince. Vydal prvé zákonníky ochraňujúce kráľovskú moc, privilégiá cirkvi a osobné vlastníctvo. Nariadil, aby si každých desať dedín postavilo jeden kostol, ktorý potom muselo obyvateľstvo taktiež zo zákona navštevovať a udržiavať. Dosiahol povýšenie ostrihomského biskupstva na arcibiskupstvo a tým nezávislosť uhorskej cirkvi od ríše.
Medzitým musel zbraňou poraziť ďalšie odbojné kniežatá vrátane vlastného starého otca. Odrazil útoky nemeckého cisára Konráda II. zo západu a kočovných Pečenehov z východu, o západ dnešného Slovenska bojoval s poľským kráľom Boleslavom Chrabrým. Štefan pravdepodobne do Uhorského kráľovstva postupne začlenil aj celé územie dnešného Slovenska.
Vyhlásenie Štefana I., jeho syna Imricha a ďalších osôb vrátane nitrianskych pustovníkov Svorada a Benedikta za svätcov v roku 1083 „zariadil“ uhorský kráľ Ladislav I. Vysvätenie bolo nielen náboženskou, ale aj politickou otázkou. Každá slušná krajina musela mať vo vtedajšej Európe svojich vlastných svätcov a patrónov.
Podľa maďarského historika Gábora Klaniczayho patrí Štefan do nového radu svätcov, ktorí svoj titul nezískali vďaka životu v odriekaní alebo mučeníckej smrti. Nie je svätcom, ktorý nastaví úderu aj druhé líce. Štefan bol, naopak, víťazný miles Christi, Kristov vojak, štátnik a organizátor cirkvi. Je síce zbožný, násilie však neodmieta. Šíri, naopak, kresťanstvo ohňom a mečom, poráža a kruto trestá jeho nepriateľov. Tým sa však nelíšil od iných panovníkov tej doby.
Naši južní susedia považujú dnes za hlavnú Štefanovu zásluhu, že spolu s otcom prinútil Maďarov prispôsobiť sa podmienkam vtedajšej Európy a zabránil tak ich zániku a asimilácii po vzore Hunov či Avarov. Zároveň zabezpečil západnú, povedané dnes „proeurópsku“ orientáciu štátu. Niet sa čo čudovať, že sa ho dnes mnohí dovolávajú napríklad pri zdôvodnení nevyhnutnosti vstupu Maďarska do Európskej únie.
