F. D. Roosevelt, Stalin a Churchill na Postupimskej konferencii. Polostrov rozdelili na dve časti. Americkú a sovietsku. Radosť rýchlo vystriedalo sklamanie a zdesenie Kórejčanov. Jeden národ sa ocitol v dvoch rozdielnych systémoch. Sotva sa to mohlo skončiť ináč, 15. augusta 1948 vyhlásila nezávislosť Kórejská republika. Stalo sa to pred 55 rokmi. Mesiac nato vznikla Kórejská ľudovodemokratická republika.
Dnes patrí Kórejská republika do tuctu najvyspelejších štátov na svete. Automobilky, biela technika, obrovské stavebné spoločnosti, lodiarske giganty, informačné technológie, ale aj kultúra a kuchyňa sa stali známe na celom svete. Je to obdivuhodný vzostup, za ktorý zaplatili Kórejci veľmi vysokú cenu. A platia ju dodnes, veď len nedávno sa ukázalo, že bývalý prezident a nositeľ Nobelovej ceny Kim Te-džung si mierové rokovania so Severnou Kóreou musel tajne kúpiť.
Ako vlastne Kórejský polostrov dospel po 2. svetovej vojne najprv k vyhláseniu nezávislosti dvoch kórejských štátov a potom k vojne?
V Postupime sa dohodlo, že päť rokov by Kórea mala byť územím pod spoločnou správou piatich mocností a potom nezávislým štátom. Demarkačnú líniu medzi sovietskymi a americkými vojskami stanovili na 38. rovnobežke. Sovietske vojská v auguste 1945 obsadili a oslobodili kórejské územia na sever od tejto rovnobežky, južnú časť obsadili počas septembra Američania.
A začalo sa to, čo sa od roku 1947 zvykne nazývať studenou vojnou charakteristickou pre druhú polovicu minulého storočia. „Studená vojna tam bola studenšia ako kdekoľvek inde na svete,“ tvrdí Bruce Cumings, americký špecialista na kórejské dejiny.
Kým na juhu Američania umožnili vznik viacerých politických strán a položili základy veľmi krehkej demokracie, Sovietsky zväz začal na severe budovať komunistický štát na takých tuhých základoch, že napokon severokórejskí súdruhovia a generáli prežili pri moci aj svojich sovietskych tútorov.
Spoločná sovietsko-americká komisia ani komisia OSN nemali v roku 1948 šancu uspieť, keď sa snažili zorganizovať na celom kórejskom území slobodné voľby, z ktorých mala vzísť demokratická celokórejská vláda. Keď Sovieti zakázali komisii OSN vstup do svojho okupačného pásma, aby tam pripravila voľby, rozhodla sa OSN usporiadať voľby v máji 1948 len v americkej zóne. Na základe volebných výsledkov vznikol parlament, vláda a zvolili si prezidenta.
Návrhy na zjednotenie padali zo stola. V roku 1950 sa po sérii konfliktov, v ktorých zomierali tisíce ľudí, rozhodol severokórejský vodca Kim Čong-il pre silný úder. Násilné zjednotenie ostrova mu schválil Stalin aj Číňan Mao Ce-tung. Kórejská vojna trvala tri roky a po dramatických zvratoch sa skončila bez víťaza na tej istej deliacej čiare - 38. rovnobežke.
Kórejčania zostali stáročia veľmi homogénnym národom. Mnohé rodiny preto ťažko znášajú odlúčenie od príbuzných. Rozdelenie polostrova postihlo rodiny najmenej dvoch miliónov ľudí.
Južná Kórea rozhodne nebola na začiatku ideálnou demokraciou a dlho sa podobala skôr na vojenskú diktatúru s demokratickými črtami. Prezidenti s vojenskou minulosťou vládli tvrdou rukou a nemaznali sa s opozíciou či študentskými demonštrantmi. Mnoho ich zomrelo. Prerastanie štátu s obrovskými exportnými konglomerátmi (čeboli) vyúsťuje pravidelne do veľkých korupčných škandálov.
Súčasne sa tento štát z chudobného a zničeného premenil vďaka obrovskej pracovitosti (je tam najdlhší pracovný čas na svete) na otvorenú ekonomiku. Dnes juhokórejská demokracia spĺňa všetky kritériá slušného parlamentarizmu.
Najpálčivejšou otázkou Južnej Kórey dodnes zostáva Kórea Severná. Byť susedom stalinistického štátu je veľmi ťažké, juhokórejský zákon o národnej bezpečnosti stále zakazuje akékoľvek súkromné kontakty bez povolenia úradov. Každú chvíľu hrozí nečakaný výpad z jedného z tajných podzemných tunelov pod najprísnejšie stráženou rovnobežkou na svete či iný výpad nevypočítateľného suseda s jadrovým potenciálom.
