FOTO - ARCHÍV
Kvetná nedeľa 18. marca 1212. Osemnásťročná Klára Offereduccio, dcéra významnej šľachtickej rodiny v stredotalianskom meste Assisi pod rúškom tmy tajne uteká z domu. Chce sa všetkého vzdať a celý život v chudobe zasvätiť Bohu. Do rúk Františka z Assisi skladá rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. Začala sa nová etapa františkánskej rehole aj celého ženského rehoľného hnutia. Klára z Assisi zomrela 11. augusta 1253 - pred 750 rokmi.
Klára sa narodila v roku 1194. Matka jej dala meno podľa svetla, lebo pred pôrodom mala zvláštnu víziu, počas ktorej jej tajomný hlas oznámil, že porodí svetlo, ktoré zázračne osvieti svet.
Mladá Klára mala od detstva citlivé srdce, bola láskavá k chudobným a malomocným, o ktorých v tom čase v Taliansku nebola núdza. Jej urodzený otec však nemal veľké pochopenie pre jej záujmy. Svoju peknú dcéru chcel čím skôr a čo najvýhodnejšie vydať.
V tom čase malo Assisi novú senzáciu: Františka Bernardoneho, syna zámožného obchodníka, ktorý sa po svojom obrátení verejne zriekol všetkého majetku, putoval po krajine a vo svojich kázňach hlásal „pani Chudobu“, návrat k Bohu v dôslednom živote podľa evanjelia, jednoduchosť a dôveru v Krista. Radikálna chudoba Františka a jeho spoločníkov ostro kontrastovala so životom cirkvi tých čias. Od ostatných skupín žobravých kazateľov a reformátorov sa však František odlišoval úctou a poslušnosťou voči cirkevným ustanovizniam.
Františkova osobnosť a kázne mladú Kláru hlboko oslovili. Po rozhovore s ním sa rozhodla nasledovať jeho spôsob života. O niekoľko týždňov ju nasledovala aj jej mladšia sestra Agnesa. Rodina sa s ich rozhodnutím nezmierovala ľahko. Viackrát ich chceli násilím prinútiť k poslušnosti. Rozhorčeného otca nepresvedčila ani Klárina ostrihaná hlava, symbol jej zasvätenia. Raz do kláštora poslal skupinu ozbrojencov. Po Klárinej modlitbe im však vypadli meče z rúk a nemohli sa dievčat dotknúť.
František sestrám ponúkol malý kláštor San Damiano, ktorý sám opravil. Postupne sa k nim pridali ďalšie ženy, aj zo zámožných rodín, medzi nimi aj Klárina matka a ďalšia sestra. Klára sa tak stala opátkou komunity, ktorá žila v mimoriadnej chudobe a prísnosti, v oveľa tvrdších podmienkach ako iné ženské rády tohto obdobia. Právo nevlastniť nič si sestry potvrdili osobitným privilégiom od pápeža, ktoré zaručovalo prevádzku ich troch kláštorov len na základe milodarov, ako i právo nebyť nikým prinútené prijímať hmotné statky.
Spolu s františkánmi sa čoskoro aj Klárine rehoľníčky rozšírili z Talianska do iných častí Európy, najmä do Španielska, Čiech (opátkou pražského kláštora bola sv. Anežka Česká, dcéra kráľa Přemysla Otakara I., ktorá si s Klárou písala), Francúzska a Anglicka. V Bratislave boli klarisky až v 14. storočí.
Klára nikdy neopustila svoj kláštor v Assisi. Vynikala ako jedna z veľkých rozjímavých osobností stredoveku. František sa s ňou chodil radiť, spájalo ich hlboké duchovné priateľstvo. Posledných dvadsaťsedem rokov života trpela najrôznejšími chorobami, často bola pripútaná na lôžko.
Jej modlitbám sa pripisuje viacero uzdravení a zázrakov, ako napríklad uchránenie mesta pred vyplienením vojakmi cisára Ferdinanda II. Chorá Klára sa vtedy podľa životopiscov dala vyniesť na mestské hradby s monštranciou so Sviatosťou oltárnou, na čo sa vojská rozutekali. Preto sa aj v umení táto svätica znázorňuje často s monštranciou. Traduje sa, že počas choroby, keď sa nemohla zúčastniť na omši, zjavilo sa jej dianie v katedrále na stene cely. V 20. storočí sa preto stala patrónkou televízie.
Pápež Alexander IV. ju kanonizoval dva roky po jej smrti v roku 1255. Medzi jej rehoľníčkami, tak ako aj medzi františkánmi, vznikli spory o chudobe. Klarisky sa reformovali v 15. storočí a dodnes pôsobia v mnohých krajinách v menšom počte ako prísny kontemplatívny rád.
Autor: MONIKA MAROSZOVÁ pre SME
