FOTO – ČTK
l túto vetu, netušil, že tie najkontroverznejšie osmičky na jeho verného spoločníka po úspešnom a ťažko vybojovanom založení Československa v roku 1918 ešte len čakajú. Najprv prekliatie mníchovskou dohodou v septembri 1938, potom nástup komunistov k moci vo februári 1948. Tieto rozhodnutia - ale nielen tie - z neho spravili zrejme najkontroverznejšieho československého prezidenta. Od jeho úmrtia 3. septembra 1948 prešlo 55 rokov.
Svet opúšťal zlomený vo vile v Sezimovom Ústí. Preklínal komunistov. Ponuky na emigráciu odmietal, hoci exilové sily o jeho osobnosť stáli - dúfali, že svojou autoritou by mohol zjednotiť protikomunistické sily. Beneš vo svojej vile zomrel a jeho pohreb sa stal prvým veľkým protestom proti režimu. A historici aj politici sa až dodnes sporia, ako sa mal v krízových situáciách správať a či si zaslúži uznanie, alebo hanu.
Dnes ho pripomínajú predovšetkým dekréty označované práve jeho menom. Tie potvrdili po skončení II. svetovej vojny stratu československého občianstva Nemcom, ktorí po roku 1938 prijali nemecké občianstvo. Umožnili konfiškáciu ich majetku ako súčasť odškodnenia za vojnové škody spôsobené Nemeckom.
Narodil sa v poradí ako desiate dieťa v roku 1884 a osud ho vrhol do obdobia, keď sa mala meniť mapa celej Európy. A nie raz. Už výpočet jeho protivníkov je impozantný. Najprv bojoval za českú vec konšpirovaním a organizovaním odboja proti rakúsko-uhorskému mocnárstvu Františka Jozefa II. Na sklonku 30. rokov stál proti Hitlerovi a napokon ho porazili československí komunisti riadení Stalinom.
Beneš je považovaný za európskeho politika. Ako dlhoročný šéf diplomacie, ktorý dokázal vydupať Československo z ničoho a bol už aj na versaillskej konferencii po I. svetovej vojne, patril medzi ministrami zahraničných vecí k doyenom. Nie vždy však konal ako európsky architekt - práve odsun Nemcov po skončení II. svetovej vojny zaťažuje dodnes česko-nemecké vzťahy.
Jeho pracovitosť bola povestná. Počas I. svetovej vojny navštevoval vojakov - legionárov neexistujúceho štátu a v Paríži loboval za československú vec. Uspel a neskôr vytvoril aj Malú dohodu, spojenectvo Československa, Rumunska a Juhoslávie.
Všetky jeho kontakty a garancie sa však ukázali ako márne v roku 1938. Vtedy bol už prezidentom, bolo to tak od roku 1935, keď predtým zastával aj funkciu premiéra. Európske mocnosti vtedy cúvli pred expanzívnym Hitlerom a akceptovali pre Československo potupnú mníchovskú dohodu, podľa ktorej Hitlerovi pripadli rozsiahle pohraničné oblasti, v ktorých žila nemecká menšina. Rozhodnutie Britov a Francúzov bolo jeho prehrou, ťažko ho niesol. Mal bojovať, hoci sám, proti lepšie vyzbrojenej a početnejšej nemeckej armáde?
Rozhodol sa napokon, že malé Československo si to nemôže dovoliť a zachránil tak efemérny európsky mier. Odchádza do exilu porazený, aby sa vrátil v roku 1945 ako veľký víťaz. Vždy zostával optimistom a po mníchovskej dohode a počas II. svetovej vojny ukázal výborný odhad.
Keď Hitler okupoval zvyšok zmrzačeného československého štátu, ohlasuje, že mníchovská dohoda je neplatná a Československo ďalej trvá. Exilová vláda sa sústreďuje v Londýne, Briti oceňujú statočný boj československých letcov pri boji o ostrovy a kvalitu spravodajských informácií, ktoré dokázali z okupovaných území priniesť spravodajcovia zo starých služieb. Keď napadne Hitler aj Sovietsky zväz, osvedčí sa, že vie čítať politickú a vojenskú mapu predvídavejšie než boli mnohí ochotní uveriť.
Vydal sa do Moskvy a prijal ho Stalin. Dohodli sa, generalissimus akceptoval obnovu československého štátu a správal sa priateľsky. O dva roky sa síce na ďalšom stretnutí Beneš dozvedel, že sa bude musieť zaobísť bez Podkarpatskej Rusi, do Československa sa však mohol vrátiť ako nespochybniteľný prezident.
Posledné dejstvo je smutné - sféry vplyvu sú po II. svetovej vojne rozdelené, vo voľbách v roku 1946 sa stali komunisti najsilnejšou stranou v Československu a šance tejto krajiny zostať demokratickým ostrovom sa každým dňom zmenšovali. Benešov zdravotný stav sa horšil. Veľmi zlý bol od tretej mŕtvice, ktorá ho postihla v lete 1947 po Stalinovom vetovaní Marshallovho plánu - Sovietsky zväz si tak vtedy Československo zasa o kus viac podmanil.
Výsledkom všetkých intríg bol komunistický prevrat vo februári 1948. Prezident pod tlakom predsedu vlády Klementa Gottwalda prijal demisiu nekomunistických ministrov a podpísal jeho návrh novej vlády. Tentoraz sa kontroverzné rozhodnutie prijať demisiu demokratických ministrov vysvetľovalo aj tak, že sa chcel vyhnúť občianskej vojne.
V máji Beneš ešte odmietol podpísať komunistami upravenú ústavu, ale nakoniec 7. júna 1948 abdikoval a Gottwald mohol usadnúť do uvoľneného prezidentského kresla. Posledná osudová osmička Edvarda Beneša sa naplnila.
