Olga Havlová a jej Ďula. FOTO - ČTK
Zostať sama sebou a slobodná v dobrom aj zlom. Olge Havlovej sa to podarilo. Osobnosť československého disentu dokázala odolať veľkým tlakom aj pokušeniam. Bojovať roky so štátnou políciou a potom sa rýchlo stať prvou dámou nebolo jednoduché. Havlová to zvládla a zostala vždy Olgou. Prirodzená, tichá a nezávislá. Ľudia ju mali radi. Dnes by sa dožila sedemdesiat rokov.
Bola to silná a od svojho manžela nezávislá osobnosť - nezávislejšia ako Václav Havel, ktorý ju považoval za svoj pevný oporný bod. „Jednou mojou základnou životnou istotou nedokázalo - aspoň zatiaľ - nič otriasť. Tou istotou je Olga… Našiel som v Olge presne to, čo som potreboval: mentálnu odpoveď na moju mentálnu roztrasenosť, triezveho korektora mojich strelených nápadov, súkromnú oporu mojich verejných dobrodružstiev,“ napísal Havel v knihe Diaľkový výsluch.
Len málo ľudí sa vie nepretvarovať. Olga taká podľa svedectiev priateľov bola. A bez okolkov svojmu manželovi povedala, čo sa jej nepáči, aj keď bol hlavou štátu.
Narodila sa do robotníckej štvrti na Žižkove a tam sa všetko hovorilo priamo od pľúc. „Václav má na mnoho vecí hotový názor,“ hovorievala Olga, „takže, ak sa ma pýta, je to často len preto, aby si potvrdil, čo si myslí on. Je mimoriadne tvrdohlavý, a keď má nejakú predstavu, mohla by som hovoriť čokoľvek, aj tak by som ho nepresvedčila.“
Tvrdohlavá vedela byť aj ona - a napriek plebejskému pôvodu „vyzerala ako aristokrat a tak sa aj správala“, povedal o nej dramatik Josef Topol.
S Havlom sa zoznámila v roku 1953 a po osemročnej známosti sa zobrali v roku 1964 na utajenom sobáši. O tom, ako sa sedemnásťročný Havel z intelektuálnej rodiny a o tri roky staršia Olga Šplíchalová prvýkrát stretli, napísal Havel báseň. Vyšla roku 1956 v Revue K.
Trvalo to půlden, než jsme se domluvili.
Ty dcéra Žižkova, já ještě nezkušený
návštěvník spisovatelských kaváren.
My dva, kdesi na okraji jara.
Mladá Olga bola radikálna. Neznášala komunistov a dávala to najavo. V budovateľských povojnových rokoch sa odmietla stať pionierkou aj zväzáčkou, hádala sa so svojou matkou, ktorá milovala Stalina a Gottwalda a popri tom sa starala aj o päť detí jej sestry.
Vyučila sa u Baťu za opravárku pančuchových nohavíc, neskôr pracovala ako účtovníčka, skladníčka a predavačka. V rokoch 1961 až 1969 bola uvádzačkou v Divadle Na zábradlí. Najviac ju zaujímal práve svet divadla a literatúry, v päťdesiatych rokoch chodila aj na súkromné hodiny herectva.
Manželstvo s Havlom určilo aj jej život - brala si dramatika a spisovateľa, ktorý sa stal v komunistickom Československu napokon najznámejším disidentom, aby sa nakoniec stal prezidentom. A žižkovský tréning sa jej hodil do každej zo životných etáp. „Ja som bola bojovníčka, mala som pomerne tvrdé detstvo, takže som sa naučila sama rozhodovať,“ spomínala na sklonku života, keď už stála na čele humanitárnej organizácie Výbor dobrej vôle, pre ktorý bolo treba vybojovať peniaze na sociálne projekty.
Ešte predtým bojovala ťažšie bitky - a nešlo len o súboje s manželom, ktorému ako prvý kritik čítala jeho diela. Podieľala sa na činnosti disentu, v roku 1982 podpísala Chartu 77. Keď bol manžel vo väzení (tam vznikli Dopisy Olze - ukladala ich do škatule od topánok), preberala časť jeho práce. Spolu so švagrom Ivanom Havlom viedla edíciu Expedícia, podieľala sa na výrobe nezávislého Originálneho videojournalu, pomáhala iným prenasledovaným. Za to si vyslúžila dohľad Štátnej bezpečnosti, domové prehliadky a spoznala zvnútra aj väzenie na Pankráci.
Spisovateľ Zdeněk Urbánek spomínal, aká bola odvážna a tvrdá. „Nemal by si im hovoriť nič, ani ako sa volajú naši psi,“ vyčítala manželovi, keď dobromyseľne pozval do ich bytu agentov ŠtB stojacich pred ich domom, keď bola vonku veľká zima.
S nadhľadom sa pozerala aj na Havlove milostné avantúry, pre ktoré nikdy nerobila veľké dusno - ich manželstvo bolo v tomto veľkorysé.
Len niekoľko mesiacov po tom, čo jej manžela zvolili za prezidenta, založila Výbor dobrej vôle. Slabí a handicapovaní sa dočkali pomoci. Výbor dokázal zhromaždiť a rozdeliť 450 miliónov korún. V roku 1991 získala nórsku cenu Žena roku 1991.
Olga v januári 1996 zomrela po vyčerpávajúcom boji s rakovinou. Kým vládala, pomáhala Výboru dobrej vôle. „Olga Havlová rehabilitovala rolu prvej dámy,“ napísali po smrti v novinách. Nemýlili sa - taká prvá dáma sa odvtedy široko-ďaleko neobjavila.
