FOTO – ARCHÍV
Dejiny mu nevenovali veľa priestoru. Konštatovania ako „bratovrah, vrah synovcov, postihnutý telesne a možno i duševne“. Kráľ, ktorý chcel podľa Shakespeara vymeniť kráľovstvo za koňa. Nesmrteľným sa stal práve vďaka slávnemu dramatikovi, ktorý ho podrobne dotvoril v historickej dráme Richard III. Trón uchvátil pred 520 rokmi - 26. júna 1583. Jeho panovaním sa skončila vojna „dvoch ruží“.
V 15. storočí sa Anglicko zmietalo v krvavých bojoch o trón. Dva rody, ktoré mali v rodovom erbe ruže - Lancasterovci červenú a Yorkovci bielu - si robili dedičné nároky na kráľovskú korunu. Bojovali o ňu od roku 1455 až do roku 1485. Spočiatku sa lepšie darilo Lancasterským, neskôr Yorkským. Richard je posledným kráľom z ich rodu.
Po smrti svojho brata v roku 1483, v ktorej vraj mal prsty, nenechal nič na náhodu. Mal vládnuť ako lord protektor, svojho dvanásťročného synovca Eduarda V., ktorý bol formálne kráľom, však dal aj s jeho mladším bratom uväzniť a neskôr v Toweri pravdepodobne zahrdúsiť. Okolnosti ich násilnej smrti nie sú vôbec jasné a nie je dokázané, že by zomreli na Richardov príkaz, isté však je, že z vraždy obviňovali nového kráľa i jeho súčasníci. Zlé svetlo naňho vrhla i rýchla korunovácia, ktorá svedčí o veľkej túžbe ovládnuť trón.
Kráľovná Anna, vdova po poslednom Lancasterovi, Richardovu ponuku na sobáš odmietla a priamo ho obvinila z vraždy svojho manžela. Neskôr kráľ pomýšľal na manželstvo so svojou mladučkou neterou Alžbetou. Zrejme sa pokúšal o zmierenie, ani tento pokus mu však nevyšiel. Možno aj preto, že bol znetvorený - ako, to nie je isté, Shakespeare z neho urobil hrbáča.
Nenávisť Richard nevzbudil len u Lancasterovcov, ale i pre vlastných Yorkovcov sa stal „netvorom Gloucesterom“ (meno niesol podľa svojho panstva). Nenávidený celým okolím a obkľúčený nedôverčivými barónmi, sám veľmi podozrievavý a neúprimný, nemal veľkú šancu na dlhé vládnutie. V jeho živote sa neobjavujú spojenci, ktorí by mu pomohli. Spoliehal sa len na niekoľkých ľudí ako lord Buckingham, ale ani ich vernosť nie je historicky dokázaná.
Krátke Richardovo panovanie sa končí stretnutím s novonastupujúcim rodom Tudorovcov. Na ich stranu sa pridali aj bývalí spojenci Yorkských napriek tomu, že právo tohto rodu na trón bolo sporné, lebo jeho príbuzenské vzťahy s Lancasterovcami boli len vzdialené.
Osudovú bitku zviedi zvyšky Richardových prívržencov s vojskom Henricha Tudora pri Bosworthe v roku 1485. Richard mal asi 5000 vojakov, protivník asi 8000. Hneď na začiatku boja navyše padol Richardov spojenec vojvoda z Norfolku. Kráľ bol v krátkej, najviac dvojhodinovej šarvátke, úplne porazený. Zomrel na bojisku.
V Anglicku sa po jeho smrti situácia upokojila, boje o trón sa skončili. Nastupujú Tudorovci a dôsledne upevňujú svoju moc - najskôr Henrich VII., víťaz nad Richardom, a po ňom známy Henrich VIII., ktorý dáva Anglicku okúsiť tvrdý absolutizmus. Parlament, aj keď mal vtedy len poradnú funkciu a potláčali ho už Yorkovci, úplne odstavuje od dôležitých rozhodnutí a o krajine rozhoduje sám.
Zabudnúť na „netvora z Yorku“ nedovolí William Shakespeare. Vo svojej hre Richard III. čerpal z dobových dokumentov, ale právo na literárnu fikciu si určite ponechal. Dramatik nepochybuje o Richardovej vine, vraždách, zneužívaní moci, aj keď v skutočnosti Richard patril skôr k triezvejším a slušnejším politikom svojej doby. Znetvorený, ale hrdý Shakespearov Richard drží diváka v napätí až do poslednej chvíle, keď vidiac svoj blížiaci sa koniec prednesie známe slová: „Chcem koňa. Kráľovstvo dám za koňa.“
Úniku však niet. Ale smrť priamo z rúk Henricha Tudora je asi tiež len literárnou fikciou.
