Komunikácia s Brežnevom nebola ľahká.
FOTO - ARCHÍV
Potom pochopil, že hlas patrí ministrovi obrany Robertovi McNamarovi. Táto situácia vošla do dejín - 5. júla 1967 bola prvýkrát použitá takzvaná horúca linka. Priame spojenie medzi Moskvou a Washingtonom zriadili pred 35 rokmi v strachu pred svetovým jadrovým konfliktom.
Od jej zriadenia do prvého použitia uplynuli štyri roky. Pred štyridsiatimi rokmi, 21. júna 1963, podpísali dve jadrové veľmoci, USA a ZSSR, Dohodu o zostavení priameho spojenia medzi Kremľom a Bielym domom. Zo začiatku sa zdalo, že ide len o symbolický, i keď finančne nákladný ťah. Štyri roky strážila nepretržitá služba najdôležitejšie spojenie sveta zbytočne.
Až v to ráno, niekoľko hodín pred tým, než sa začala vojna medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi, sa ukázalo, že horúcu linku nebudovali nadarmo. Moskva sa chcela urgentne opýtať Washingtonu, či náhodou nemajú v konflikte nazvanom neskôr Šesťdenná vojna prsty, alebo či nepomáhajú Izraelčanom útočiť na Egypt. Prekvapený Johnson sa rýchlo spamätal a diktoval: „Nie sme zamiešaní do konfliktu, naopak, vyzývame na zastavenie paľby.“
Keďže Rusi volali Američanom a nie naopak, vtedajší sovietsky premiér Alexej Kosygin je skutočne prvou osobou, ktorá použila priame prezidentské spojenie. Traduje sa, že údivom otvoril ústa, keď zistil, že v jednom z krytov pod Kremľom, kde bolo zariadenie ukryté, nie sú vôbec žiadne telefónne prístroje, nie to ešte červenej farby.
Milovníci dobrodružných filmov budú sklamaní. Na stoloch prezidentov nikdy nestáli technicky zložité prístroje, ktoré by im umožňovali hovoriť 24 hodín denne. Zariadenie, ktoré vzniklo na popud amerického prezidenta Johna Kennedyho v roku 1963, rok po Karibskej kríze, bolo vlastne obyčajné a nikdy nemalo podobu skutočných telefónnych aparátov.
Kennedy sa Karibskou krízou nechal poučiť. Počas nej sa totiž obe krajiny, ktoré stáli na pokraji jadrovej vojny, dohovárali tak primitívne, že poštový holub by bol v tej chvíli prevratným zariadením. Často sa niektoré správy dostávali k cieľu cez prostredníkov skomolené a overovanie trvalo neznesiteľne dlho. Ruský veľvyslanec v USA Anatolij Dobrynin posielal dôležité informácie do Moskvy s pomocou kuriéra, ktorý ich na bicykli vozil do telegrafnej agentúry Western Union. Tam vystál rad a potom pre celú planétu životne dôležité oznámenie poslal.
Tieto komplikácie priviedli Moskvu a Washington k vytvoreniu priamej linky. Zo začiatku išlo iba o vylepšený ďalekopis, z ktorého vyliezla za tri minúty stránka textu. Až koncom 70. rokov vytvorili sputnikový systém doplnený podvodným káblom. Americký terminál horúcej linky je v Bielom dome a Pentagone. Pokiaľ chce niečo americký prezident oznámiť ruskému, pošle správu písomne po chránenom kábli do centra hlavného vojenského velenia. Službukonajúci dôstojník overí spätnou otázkou, či nejde o podvrh, potom text zakóduje a pošle do Moskvy. Tam všetko prebieha podobne.
Písomné správy sa používajú dodnes. Eliminujú nebezpečenstvo osudovej chyby, dávajú obom stranám možnosť rozmyslieť si odpoveď a neprenášajú nepresné pocity, ktoré môžu byť vyvolané gestikuláciou či tónom hlasu. Všetky správy z USA do Ruska sú v angličtine, z Ruska do USA v ruštine a azbukou. Prekladá si ich vždy prijímaná strana.
Horúca linka sa od roku 1967 využila veľakrát, ale nemožno povedať, že by si prezidenti oznamovali, čo mali na raňajky. James Carter hovoril v roku 1979 s Leonidom Brežnevom o sovietskej invázii v Afganistane. Traduje sa, že Brežnev na otázku o invázii odpovedal: „O tomto som teda nepočul, počkajte, spýtam sa svojho ministra obrany.“ Na chvíľu prerušil komunikáciu a prekladatelia sa mohli pripraviť na ďalšiu sprchu diplomatických výrokov. Potom pokračoval: „Minister hovorí, že nič podobné sa nedeje.“
Aj keď sa studená vojna skončila, horúca linka stále pracuje. Každú párnu hodinu posielajú skúšobnú správu z USA do Ruska a nepárnu naopak. Niektorí operátori na oboch stranách sa poznajú zo štátnych návštev. A aby sa pocvičili, posielajú si na preklad zložité verše klasikov, recepty či odborné state. Čo len malá chyba v preklade niekedy ťažko pochopiteľných prezidentských výrokov by v prípade ďalšej krízy mohla pokaziť nielen priateľské vzťahy dvoch hláv štátov.
