FOTO – ČTK/AP
V júnových dňoch roku 1953 však v skutočnosti vyšlo do ulíc viac ako milión ľudí, ktorí chceli lepší život v slobodnej krajine. Bolo to prvé veľké protikomunistické povstanie v NDR a súčasne aj v zónach, kde vládla sovietska ruka po druhej svetovej vojne. Pred 50 rokmi - 17. júna 1953 - poslali proti demonštrantom sovietske tanky.
Nešlo o nejaký náhly impulz. Nespokojnosť sa hromadila už dlho. Na jar 1953 dostalo východonemecké „budovanie socializmu“ vážne trhliny. Drasticky sa zvýšili ceny potravín a úteky východných Nemcov do západného Nemecka dosahovali každý mesiac nové rekordy. A keď 5. marca zomrel Stalin, začali kolovať fámy, že dni Stalinovho fanúšika a generálneho tajomníka komunistickej SED Waltera Ulbrichta sú spočítané.
Namiesto toho ministerská rada koncom mája ohlásila ďalšie zvýšenie noriem pre priemyselné podniky a stavebníctvo, ale - za nezmenenú plácu. Na tlak z Moskvy sa usilovala niektoré opatrenia ešte zrevidovať, na 10-percentné zvýšené normy však zabudla.
A tak 16. júna 1953 čítali stavební robotníci na Stalin-Allee v odborárskych novinách Tribüne, že normy sa znižovať nebudú. Prestali pracovať a vybrali sa smerom k vládnej štvrti. Na Stalin-Allee ich bolo 80, na Alexanderplatz ich už prišlo 5000.
„Na uliciach sa zhromažďovali ľudia, tlieskali a po chvíli sa sami pripájali k davu,“ opisuje atmosféru jeden z očitých svedkov.
Ešte v ten deň východonemecké vedenie zrušilo zvýšenie noriem. Dav sa však už nedal zastaviť. Namiesto „Chceme zníženie noriem a cien“ kričal „Chceme slobodné voľby! Preč s vládou SED! Preč so Sovietmi!“
Zakázané západonemecké rádio RIAS informovalo nepretržite o udalostiach a večer prehovoril predseda odborov Scharnowsky: „Nenechajte nás osamotených. Bojujeme nielen za sociálne práva, ale za ľudské práva pre všetkých.“
V ten rozhodujúci deň, 17. júna, začali sa ľudia schádzať už od siedmej hodiny ráno. Dav rýchlo rástol. „Ľudia sa držali pod pazuchy, nielen robotníci, ale aj zdravotné sestry, predavačky, zamestnanci celých podnikov,“ spomína si Peter Bruhn, ktorý mal vtedy 26 rokov. Revolučná atmosféra vládla nielen v Berlíne, ale aj v Lipsku, Magdeburgu či Halle. Podľa informácií z archívov Stasi sa demonštrovalo na 700 miestach v celej krajine.
„Až do poludnia vládla v Berlíne nádej, že zvrhneme vládu a všetko zase bude lepšie,“ opisuje náladu demonštrantov dnes 76-ročný Bruhn. O jednej však vyhlásili výnimočný stav. Zakázali akékoľvek zhromaždenie viac ako troch ľudí. Vo východnom Berlíne ich však protestovalo 100-tisíc.
Vtedy sa zjavili prvé sovietske tanky. „Išli jeden vedľa druhého, rovno do ľudí. Ľudia skákali nabok, ale niektorí zostali ležať. A už nevstali,“ hovorí Bruhn so zlomeným hlasom.
Večer už platil zákaz vychádzania. Rádio RIAS odvysielalo reportáž: „Je 10 hodín večer a v uliciach východného Berlína vládne hrobové ticho. Vieme, že tam niekde striehnu policajti a Rusi a budú strieľať na každého, kto bude chcieť prekročiť hranice sektora.“
Na mnohých miestach sa demonštrovalo ešte dva týždne, hoci už 19. júna vedenie SED oznámilo, že všetky podniky naplno pracujú. Oficiálne sa hovorilo iba o „výtržnostiach“, ktoré vraj zorganizovali západní agenti a provokatéri.
Počas tých júnových „výtržností“ prišlo o život najmenej 125 ľudí, tisícky zatkli a mnohých odsúdili na vysoké tresty, niektorých aj na smrť. Nehovoriac o trpkých osudoch tých, ktorí sa s tým, čo prežili, nevedeli vyrovnať a rozhodli sa krajinu opustiť. Tak ako Peter Bruhn, ktorý utiekol do západného Berlína.
Ulbricht si vďaka povstaniu upevnil svoju mocenskú pozíciu a znova sa mohol oprieť o sovietsku podporu. Jeho vnútrostranícki protivníci boli vyradení z hry. Západní spojenci sa zo strachu pred rozpútaním vojny násiliu iba prizerali a obmedzili sa na písomné protesty.
Východní Nemci boli prví, potom prišli na rad Maďari, neskôr Česi a Slováci.
