FOTO – ARCHÍV
du vlády Imreho Nagya.
Imre Nagy sa narodil v roku 1886. Ako dvadsaťročný padol v prvej svetovej vojne do ruského zajatia a po čase sa pridal k boľševikom. Po vojne organizoval ilegálne komunistické hnutie v Maďarsku, v roku 1930 sa opäť vrátil do Sovietskeho zväzu. V Moskve zostal pätnásť rokov, pracoval v agrárnom inštitúte, na štatistickom úrade a v maďarskom vysielaní moskovského rádia.
Do Maďarska sa vrátil na konci roku 1944 ako člen vedenia komunistickej strany. Získal si širokú popularitu ako minister poľnohospodárstva, ktorý začal pozemkovú reformu. Dostal sa však do konfliktu s oficiálnou líniou strany, a preto ho vylúčili z vedenia.
Po smrti Stalina v roku 1953 upadá do nemilosti aj maďarský diktátor Mátyás Rákosi. Ministerským predsedom sa z iniciatívy Moskvy stal populárny Nagy, ktorý sa pokúša uskutočniť umiernené ekonomické a politické reformy. Po protiútoku ortodoxných stalinistov ho však v roku 1955 znovu odvolali a dokonca vylúčili zo strany.
Na rozdiel od vtedajších komunistických zvyklostí odmieta Nagy urobiť sebakritiku a stáva sa pre väčšinu Maďarska neoficiálnou hlavou opozície.
Pod tlakom demonštrácií 23. októbra 1956 ho zasa prijali do vedenia strany a stáva sa opäť premiérom. Zo začiatku sa snaží držať revolúciu na uzde. Možno viac pod tlakom spoločnosti než z presvedčenia sa ale postupne radikalizuje, požaduje odchod sovietskych vojsk z Maďarska, pripúšťa stranícku pluralitu a zostavuje koaličnú vládu. Prvého novembra vyhlásil neutralitu Maďarska a jeho vystúpenie z Varšavskej zmluvy.
O tri dni neskôr na Budapešť zaútočili sovietske tanky. Nagy sa najskôr ukryl na juhoslovanskom veľvyslanectve a potom ho internovali do Rumunska. Do čela Maďarska Sovieti dosadili Jánosa Kádára, ktorý ešte na konci októbra verejne podporil Nagyovu politiku, potom ho však pravdepodobne aj proti svojej vôli odviezli do Moskvy a odtiaľ sa vrátil ako poslušný vykonávateľ sovietskych zámerov.
Nové kádárovské vedenie potrebovalo, aby sa Nagy „dobrovoľne“ zriekol funkcie premiéra, uznal svoje chyby a novú vládu tak v očiach maďarskej spoločnosti aspoň čiastočne legitimizoval. Nagy, niekdajší aparátnik, ktorý sa aktívne spolupodieľal na nastolení totalitného režimu, vyrastá v tejto chvíli v tragického hrdinu. Aj keď vedel, že mu ide o krk, odmietol zradiť a ospravedlniť sovietsku inváziu.
Jeho postoj vynikne v porovnaní s našimi reformnými komunistami, ktorí v roku 1968 bez väčšieho odporu podpísali moskovské protokoly legalizujúce normalizáciu.
V roku 1957 Nagya priviezli späť do Maďarska a postavili pred súd. Za protisocialistické sprisahanie a vlastizradu ho o rok neskôr odsúdili na smrť. Spolu s Nagyom zomiera jeho spolupracovník, novinár Miklós Gimes a minister obrany jeho vlády Pál Maléter.
Porevolučný teror, v rámci ktorého popravili takmer 230 ľudí, je možné do určitej miery ospravedlňovať tlakom Moskvy. Zodpovednosť za popravu Imreho Nagya a jeho druhov však padá jednoznačne na Kádára.
Moskva sa v tom čase pod Chruščovovým vedením snažila o zblíženie so Západom a zlepšenie svojho imidžu. Poprava ministerského predsedu satelitného štátu sa jej v roku 1958 politicky príliš nehodila a Kádára nabádala na umiernenosť.
Kádár však trval na Nagyovej smrti. Vedel, že Nagy je v očiach verejnosti antitézou jeho samého: komunista, ktorý sa postavil na stranu maďarského ľudu, večná pripomienka vlastnej zrady. Nagyovo odstránenie považoval paradoxne za predpoklad ukončenia teroru a vytvorenia umiernenejšieho systému, ktorému dal meno.
Popravený premiér však prenasledoval svojho kata až do konca života. Jediná zápisnica zo zasadania vedenia strany, ktoré rozhodlo o Nagyovej poprave, bola až do konca osemdesiatych rokov uzavretá v Kádárovom osobnom trezore.
V apríli 1989 prišiel nečakane Kádár na zasadanie ústredného výboru strany. Trpel už čiastočným pomätením mysle a užasnutým súdruhom odbľabotal viac ako dvojhodinový prejav, v ktorom vysvetľoval, že robil iba svoju povinnosť a že to sám urobiť nechcel. Nagya menoval iba raz, hovoril o „osude človeka, ktorý medzitým umrel“.
Slávnostný pohreb Imreho Nagya a jeho druhov 16. júna 1989 je dnes považovaný za koniec komunistického režimu v Maďarsku. Kádár ležal v tom čase v kóme v nemocnici, kde 6. júla toho roku zomrel.
