Mal devätnásť rokov a stále nepoznal noty. Ešte v tridsiatke sa motal po chodbách moskovského konzervatória. Vďaka svojmu talentu sa však Aram Chačaturjan stal jedným z najvýznamnejších a najpopulárnejších skladateľov 20. storočia. Dnes si celý hudobný svet pripomína 100. výročie jeho narodenia.
Bolo 6. júna 1903, keď sa v rodine chudobného arménskeho knihovníka žijúceho v Tbilisi narodil malý kučeravý chlapec. Dostal meno Aram. Komunita Arménov žijúca v hlavnom meste Gruzínska intenzívne pestovala tradičnú hudbu svojej krajiny, ktorá patrí medzi najstaršie kolísky civilizácie. Aramova matka rada spievala ľudové pesničky, a tak chlapec intenzívne nasiakol folklórom.
Už od detstva sa u neho prejavoval hudobný talent, no rodina si nemohla dovoliť zaplatiť mu formálne vzdelanie. Až keď sa jeho staršiemu bratovi Surenovi začalo dariť v podnikaní, zobral ho do Moskvy.
Učitelia na Gnesinovej hudobnej škole asi boli počas prijímacích skúšok dosť prekvapení, keď sa pred nich postavil devätnásťročný mladík a s úsmevom priznal, že nepozná noty. Keď sa ho opýtali, na aký nástroj by chcel hrať, ukázal na violončelo a povedal: „Na tamtie veľké husle“. Našťastie, sluch mal vynikajúci a tak sa mu rozhodli dať šancu.
Chačaturjan sa jej chopil naplno. Po troch rokoch hry na violončelo mu jeho učiteľ odporučil prejsť na štúdium kompozície. Svoje prvé skladby skomponoval až v roku 1926 (aký to kontrast v porovnaní s trinásťročným Prokofievom, ktorý pri prijímacích skúškach na konzervatórium predložil komisii operu a mnoho ďalších skladieb). Napriek silnému vplyvu Ravela boli hrané a dokonca aj vydané.
Keď sa v roku 1929 Chačaturjan stal študentom Moskovského konzervatória, jeho talent prepukol naplno. Absolventská práca - I. symfónia, ktorú dokončil v roku 1934, mu získala širšiu pozornosť publika i kritiky. Už tu sa objavili hlavné prvky jeho kompozičného rukopisu: iskrivá inštrumentácia, jasné rytmy a silný vplyv arménskej ľudovej melodiky, ktorá je poznačená výraznými harmonickými disonanciami. Hoci Chačaturjan miloval tradičnú arménsku hudbu, nikdy ju priamo necitoval. Ľudové melódie interpretoval originálnym spôsobom. Jeho diela si len ťažko pomýlite s nejakým iným skladateľom. Je zaujímavé, že svoje najlepšie diela napísal v zložitej spoločenskej situácii: kým v roku 1938 v Rusku zúrili politické procesy, masové zatýkania a teror, Chačaturjana síce donútili napísať Pieseň Stalinovi, ale po utiahnutí sa do rodného Arménska v ústraní napísal lyrický balet Šťastie. Počas druhej svetovej vojny zas napísal balet Gajané. Ten obsahuje aj skladateľovu najslávnejšiu skladbu Šabľový tanec, počas ktorej sa napríklad naháňali Vlk a zajac v pamätnej kreslenej rozprávke. Obrovský úspech zaznamenal aj jeho balet Spartakus.
Odborníci najviac vyzdvihujú Koncert pre husle a orchester d mol, ktorý Chačaturjan napísal špeciálne pre geniálneho virtuóza Davida Oistracha v roku 1940. Toto svieže dielo je považované za najlepšiu koncertnú skladbu ruskej hudby a dodnes je ozdobou veľkých pódií a výzvou pre najambicióznejších interpretov.
Po smrti generallissima Stalina svitli v Rusku lepšie časy aj hudobníkom. Chačaturjanovi sa dostalo oficiálneho uznania: bol ocenený Leninovou cenou, zvolili ho za zástupcu arménskeho parlamentu a zaujal vysoké miesto v Únii skladateľov.
Chačaturjan sa preslávil aj ako vášnivý cestovateľ. V lete roku 1957 sa spoločne so svojou ženou vybral na trojmesačné turné do Latinskej Ameriky, v roku 1968 v USA úspešne dirigoval niekoľko koncertov zostavených iba z jeho skladieb. Objavil sa aj na Slovensku - niektorí pamätníci tvrdia, že keď bol v Bratislave, veľmi obdivoval Most SNP.
Oslava jeho sedemdesiatin v júni 1973 bola v Sovietskom zväze veľkolepou poctou žijúcemu klasikovi. Všetky významné inštitúcie hudobného života hrali jeho kompozície, vyšlo niekoľko monografií. Podobné oslavy sú pripravené v Rusku a Arménsku aj na dnešný deň. Nezávislosti rodnej krajiny sa však Chačaturjan nedožil. Zomrel 1. mája 1978.
