Petropavlovská pevnosť. FOTO – ČTK
Traduje sa, že prvá žena ruského cára Petra I. Jevdokija Lopuchinová Petrohrad prekliala slovami: „Nech je toto mesto pusté.“ Mala dôvod ho nenávidieť. Jej manžel nemiloval na svete nič tak úprimne a vášnivo ako práve Petrohrad. Cár o sídle v ústí rieky Nevy, na brehu Fínskeho zálivu, sníval dlho. Sčasti ho hnala túžba vytvoriť čosi, pred čím skloní hlavu celý svet, sčasti čisto pragmatické dôvody vybudovať strategický prístav a spojiť tak konečne Rusko po mori s vyspelými krajinami, ktoré tak obdivoval. Základný kameň nového hlavného mesta ríše položili pred 300 rokmi - 27. mája 1703.
Vznik Petrohradu je opradený mnohými legendami a krvilačnými historkami. Pravda je, že Peter I. donútil desaťtisíc ľudí svojou urputnosťou na nevídané výkony. Podriadil stavbe všetko a dokázal tvrdou, nemilosrdnou politikou vyžmýkať také výkony, za ktoré by sa renomované firmy nemuseli hanbiť ani dnes. Za akú cenu, o to sa historici už bijú.
„Sotva sa nájde v dejinách vojenstva bitka, ktorá si vyžiadala viac strát než stavba Petrohradu a Kronštadtu. Peter nazval nové hlavné mesto svojím rajom, pre ľud však bolo veľkým cintorínom,“ tak charakterizoval prvé roky Petrohradu V. O. Ključevskij.
Skutočne, klásť základy novej ruskej metropoly v takom nehostinnom kraji, bolo na prvý pohľad šialenstvom. Ústie Nevy je bahnité, samý močiar, navyše sa cár neuveriteľne ponáhľal a osud desiatok tisíc nevoľníkov ho trápil omnoho menej než budúcnosť mesta.
Petrohrad je symbolom úspešného ťaženia Rusov proti Švédom v rokoch 1701 až 1704. Vtedy sa Peter už mohol pýšiť pravidelnou armádou, slušne vyzbrojenou a postavenou podľa „európskeho vzoru,“ ako napokon všetko, čo počas svojej vlády vybudoval.
V roku 1701 Rusi začínajú dobýjať jednu švédsku pevnosť za druhou. Cár ani nevie, čo si s dobytým územím počať. Len Ižorský kraj, oblasť okolo ústia Nevy, chce udržať za každých okolností.
V hlave sa mu zrodil plán - postaviť tu raj, skvostné mesto, z ktorého bude ovládať celú ríšu a do ktorého budú plávať lode plné vzácneho tovaru, lode, ktoré tak miloval a ktorým vtedy mohlo Rusko ponúknuť iba jediný prístav schopný prevádzky len v letných mesiacoch - Archangeľsk.
Prvú dobytú švédsku pevnosť pri brehoch Fínskeho zálivu Peter I., priaznivec nemeckého jazyka, premenoval na Schlusselburg alebo aj Kľúč-mesto. Onedlho potom na jednom z ostrovčekov postavil ďalšiu pevnosť, Petropavlovskú, kde sa aj sám ubytoval. Dodnes dominuje Petrohradu a pripomína, že vznikla ako výsledok vojnového ťaženia.
Mesto, ktoré Peter okolo nej postavil, nazval Petrohrad. Dnes sa stále traduje, že na svoju počesť, pravdepodobne však cudne pomenoval nové sídlo podľa svojho patróna, svätého Petra, ktorý stráži kľúče od raja. Aj Petrohrad bol v cárových plánoch tak rajom, ako aj kľúčom. Kľúčom k bohatému zahraničnému obchodu, kľúčom k modernému životu.
Prvým guvernérom vznikajúceho ríšskeho sídla vymenoval Peter svojho priateľa a dôverníka Alexandra Menšikova. Nikomu inému by svoju pýchu nezveril. A spolu s ním začal vyzývať zahraničných obchodníkov, aby priznali Petrohradu pozíciu hlavného prístavu Ruska.
Keď do Fínskeho zálivu priplávala prvá loď holandského kupca s nákladom vína a soli, šiel ju osobne privítať a celú posádku hostil tak, že na to nikdy nezabudla. Stalo sa to v novembri toho istého roku, keď začal stavbu mesta. Za fantastických 6 mesiacov potom, ako do močiarov zapustili prvé základy.
Petrohrad sa líšil a dodnes líši nielen od všetkých ostatných ruských miest, ale jeho vznik je netypický i v európskom meradle. Nerozrastal sa postupne na križovatkách obchodných ciest, neleží v mimoriadne úrodnej a prívetivej krajine. Mesto sa zrodilo na rozkaz, v obdivuhodne krátkom čase a bolo naplánované tak dokonale, že slúži svojim obyvateľom bez väčších zmien dodnes.
Je dôkazom toho, že Rusko je sčasti tiež európskou krajinou a presne to Peter zamýšľal. Už v roku 1702 vydal Manifest o pozvaní cudzincov do Ruska adresovaný obyvateľom západnej Európy. Na stavbe „brány do raja“ sa potom podieľalo mnoho cudzích architektov, kamenárov, sochárov. Manifest dokazuje, že Peter nosil svoj „kľúč do Európy“ v hlave už dlho.
Ešte dlhšie však trvalo, kým si Rusko zvyklo na nové hlavné sídlo, ktoré Peter I. trochu umelo vytvoril a ktoré tak málo pripomínalo domáceho ducha. Ozaj sa stalo pýchou, hoci o svoje výhradné politické postavenie nakoniec prišlo a odovzdalo ho Moskve, dnes sa hrdo hlási k úlohe druhého, neoficiálneho hlavného mesta. Že je pôvabnejšie ako skutočná metropola, to uznávajú i zarytí obrancovia moskovského centralizmu.
