FOTO - ARCHÍV
Douglas Fairbanks bol jedným z prvých filmových hercov, ktorí vošli do povedomia niekoľkých generácií návštevníkov kín. „Veľký Doug“ - dokonalý typ hrdinu, idol mužnej sily a krásy svojej doby. Do mladého filmu vniesol čosi úplne nové: zdravý humor, dobrodružstvo a romantiku, zmysel pre česť a spravodlivosť, ale hlavne vieru, že sa nakoniec všetko dobre skončí. Do povedomia divákov sa vryl ako hrdina celuloidových snov, často napodobňovaný, ale predsa len nenapodobniteľný. Douglas Fairbanks sa narodil pred 120 rokmi - 23. mája 1883.
Douglas Elton Thomas Ulman odmalička prekypoval temperamentom, ale hlavný predpoklad na nenapodobiteľnú fyzickú zdatnosť získal až na vojenskej akadémii.
Neskôr absolvoval herecké kurzy na denverskej dramatickej škole. V roku 1900 prijal ponuku newyorskej divadelnej agentúry a zamieril na Broadway.
Za to, že sa na plátne dokázal presadiť takmer ihneď, vďačil v prvom rade svojmu nespútanému temperamentu, ktorý musel na javisku krotiť. Preto neodmietol ponuku spoločnosti Triangle a rýchlo za sebou nakrútil sériu trinástich komédií, ktoré mu boli ako ušité na telo. Po ich veľkom úspechu sa navždy vzdal kariéry v divadle.
S popularitou vzrastala aj Fairbanksova osobná prestíž, a tým aj záujem ostatných členov filmárskej komunity udržovať s ním čo najužšie kontakty. Na jednom z pravidelných večierkov, usporadúvaných v čerstvo vybudovaných sídlach prominentov na svahoch Beverly Hills, zoznámil sa s o desať rokov mladšou, už vtedy nesmierne populárnou kanadskou rodáčkou Gladys Mary Smithovou, ktorú celý svet miloval pod menom Mary Pickfordová. V Hollywoode ich zblížili podobné osudy prežívané po rozpade ich prvých manželstiev.
Fairbanks patril v tom období medzi populárnych filmových komikov a diváci ho zbožňovali rovnako ako Bustera Keatona či Charlie Chaplina.
Práve Chaplinova, ale predovšetkým Griffithova potreba čo najväčšej umeleckej a finančnej kontroly nad vlastnými filmovými projektmi priviedla novomanželov Fairbanksa a Pickfordovú k myšlienke založiť vlastnú spoločnosť. Všetci štyria sa dobre poznali nielen ako filmári, ale po vstupe Ameriky do vojny ich zblížila najmä účasť na rôznych verejných akciách na podporu vojnových pôžičiek.
V roku 1919 už ako „hollywoodska silná štvorka“ založili vlastnú produkčnú a distribučnú spoločnosť United Artists.
V tom čase Fairbanks zmenil žáner a na plátne sa objavil ako romantický hrdina, pomstiteľ bezprávia a ochranca krásnych, ale bezbranných žien.
Zorro, prvý z tejto slávnej série celovečerných filmov, vznikol v roku 1920 a Fairbanks sa podieľal nielen na scenári, ale fakticky celý film spolurežíroval. Obrovský divácky úspech ho presvedčil, že si zvolil správnu cestu na rozvoj svojej filmovej osobnosti a plynulo vkĺzol do postavy d‘Artagnana v prepise Dumasovho románu. Traja mušketieri sa stali jeho ďalším triumfom.
V roku 1923 dokončil svoj najambicióznejší projekt Robin Hood. Realizácia tohto filmu trvala skoro celý rok a samo nakrúcanie stálo, bez honoráru hlavného predstaviteľa, milión dolárov. Výdavky na kostýmy, početný komparz, ale hlavne nákladná stavba mohutného hradu, ktorý sa potom nadlho stal hlavnou hollywoodskou turistickou atrakciou, sa však bohato vyplatili.
Zlodejom z Bagdadu v roku 1924 jeho kariéra kulminovala. Vrcholný bod svojej kariéry prekročil v roku 1929 filmom Železná maska. Starnúci Fairbanks si správne zvolil postavu postaršieho d‘Artagnana a znovu zaujal smelými akrobatickými kúskami, eleganciou pohybu a bravúrnym ovládaním kordu.
Začiatkom tridsiatych rokov si za námet svojho prvého zvukového filmu zvolil Shakespearovo Skrotenie zlej ženy (1929), v ktorom hral spolu s manželkou Mary Pickfordovou. Film, v ktorom po prvý raz na plátne prehovoril, však u divákov prepadol. Fairbanks cítil, že s blížiacou sa päťdesiatkou nebude ľahké prehrať sa na iný typ hrdinov, prípadne sa uspokojiť s charakternými úlohami vedľajších postáv.
Po niekoľkých ďalších neúspechoch na plátne natrvalo presídlil do Londýna, kde v noci z 12. na 13. decembra 1939 v tichosti umrel na infarkt, vo veku 56 rokov.
Svojmu starému priateľovi Raoulovi Walshovi, režisérovi Zlodeja z Bagdadu, sa krátko pred smrťou posťažoval: „Nie je nič tak pokorujúce, ako byť už len niekým, kto niečím bol…“
Autor: MARTIN PLCH pre SME
