FOTO – ARCHÍV
Nobelovu cenu získal za rezonančnú metódu skúmania atómového jadra. V Amerike mu ponúkli prácu na atómovej bombe.
Isidor Isaac Rabi sa narodil 29. júla roku 1898 vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, na území dnešného Poľska do veľmi konzervatívnej židovskej rodiny. V dvojizbovom byte bývalo dokopy šesť členov rodiny a podľa jeho vlastných slov tam nepadla jediná veta, ktorá by sa nejako netýkala náboženstva.
Už ako dvojročný sa s celou rodinou presťahoval do židovského geta na newyorskom predmestí. On sám svoju vieru počas dospievania často preveroval a po zoznámení sa s knihou popisujúcou Kopernikovu teóriu pohybu planét hrdo vyhlásil: „Kto potrebuje Boha?“
V dospelosti Rabi náboženstvo nikdy nepraktizoval. Na rozdiel od väčšiny svojich kamarátov namiesto klasickej všeobecnej školy nastúpil na techniku, na univerzite sa potom venoval chémii. Viac než vyučovaniu sa však venoval vlastnému štúdiu, namiesto do školy často ráno zamieril do knižnice. Otec ho vtedy považoval za lenivca.
V roku 1919 Rabi odpromoval. Nasledovné tri roky strávil budúci nositeľ Nobelovej ceny sladkým ničnerobením. Keď sa potom rozhodol v štúdiu pokračovať, vybral si fyziku.
Počas štúdia bol fascinovaný najmä kvantovou teóriou a experimentami Otta Sterna a Walthera Gerlacha, čo sa malo stať aj témou jeho dizertačnej práce. Táto teória sa však v tom čase v Amerike nevyučovala ani na jednej univerzite. Nakoniec sa jeho témou stalo pozorovanie kryštálov a ich magnetických vlastností, pričom prišiel na nový spôsob ako ich zistiť.
Rabiho to nesmierne motivovalo k rozhodnutiu ďalej študovať tento odbor na vlastnú päsť v Európe. Tu sa stretol s významnými vedcami, ako bol Wolfgang Pauli, Niels Bohr alebo Werner Heisenberg. V Hamburgu sa dokonca stretol aj so Sternom a Gerlachom a zúčastnil sa na ich experimentoch. Práve vtedy Rabi svojim kolegom predviedol ďalšiu svoju zjednodušovaciu metódu - tentoraz za uznania oboch fyzikov objavil to, čomu sa dnes hovorí Rabiho pole.
V roku 1929 sa stal na Heisenbergovo odporučenie lektorom kvantovej fyziky na Columbijskej univerzite v New Yorku, kde kedysi sám študoval. S vlastnými pokusmi začal až po dvoch rokoch, dovtedy sa považoval len za teoretika, ale ako sám priznal, jeho nápady ho nudili.
V roku 1931 si zriadil svoje vlastné laboratórium a pri pokusoch využíval molekulárne lúče. Tu za pomoci svojho študenta, neskoršieho významného fyzika Victora Cohena modifikovali mnohé teórie a vynálezy, medzi inými aj Stern-Gerlachov aparát. V tomto období sa Rabi zaoberal najmä štiepením sodíka, čomu sa venoval aj v práci Nukleárne štiepenie sodíka, ktorú napísal v roku 1933, ďalej pozoruhodne štiepil protóny a neutróny.
Roku 1940 jeho prácu zatienil vynález zvaný magnetron, využívaný najmä v lodných a leteckých radaroch. Ešte toho roku sa presunul do Massachusettského technologického inštitútu, kde práve otvorili laboratórium venované tomuto odvetviu fyziky. Tu sa úspešne venoval hlavne vynálezom pre armádu. V roku 1942 Rabimu práve na základe tejto práce ponúkol J. Robert Oppenheimer prácu na tzv. Manhattan projekte, ktorý sa v Los Alamos zaoberal vynálezom atómovej bomby. Rabi miesto odmietol, no napriek tomu sa spolu s Nielsom Bohrom stali Oppenheimerovými hlavnými konzultantmi.
Rabi sa stal rovnako ako mnohí iní vedci v tomto čase populárnou osobnosťou. Jeho prestíž zvyšovala aj Nobelova cena. Počas studenej vojny sa stal členom komisie, radiacej hlave štátu v otázkach nukleárnej zbrane. Rabi rozhodne považoval bombu za nehumánnu a jej použitie za neetické.
Autor: Lucia Javůrková
