FOTO – ARCHÍV
Vo chvíli, keď Veľká fašistická rada vyslovila talianskemu diktátorovi Benitovi Mussolinimu nedôveru, ten ešte nemohol tušiť, aký krutý osud ho čoskoro čaká. Rovnako krutý, ako spôsobil tisíckam talianskych vojakov a civilistov. Nevedel, že má pred sebou dva roky neistoty, skrývania sa a psychického i fyzického slabnutia. Iste si však uvedomoval, že vidina víťazstva sa pomaly stráca a jedinou jeho spásou je Adolf Hitler. No ani vodcovi sa už nepodarilo zvrátiť to, čo určil výsledok hlasovania. Jednu z hlavných postáv nacistického šialenstva druhej svetovej vojny zbavili moci jeho vlastní ľudia presne pred 60 rokmi, 24. júla 1943.
„V tejto vojne sme stratili už stotisíce vojakov a stotisíce matiek plačú a kričia: Mussolini mi zabil syna!“ vyčítal ducemu Dino Grandi, jeden z najváženejších členov rady. Mussoliniho jeho slová prekvapili. Grandi bol totiž jedným z jeho spolupracovníkov, istý čas dokonca ministroval v talianskej vláde.
Ešte väčší šok však diktátorovi spôsobilo, keď uvidel nad hlavami devätnásť rúk. Práve toľko „poslancov“ žiadalo jeho odvolanie. Len siedmi boli proti.
Nešlo o náhodu. Všetko bolo dohodnuté už o deň skôr. Kráľ Viktor Emanuel III. vôľu rady prijal a ešte v ten deň Mussoliniho odvolal. Na miesto predsedu vlády vymenoval dovtedajšieho náčelníka generálneho štábu talianskej armády Pietra Badoglia. Ten začal so spojencami, ktorí sa len dva týždne predtým vylodili na Sicílii, okamžite vyjednávať o prímerí.
Mussolini skončil na kráľov rozkaz vo väzení. Bola ním chata v Grand Sasso pod apeninskými horami. Keďže ju vystavali len nedávno, nenachádzala sa na žiadnej vojenskej mape. No Nemci ju aj tak našli a Mussoliniho vyslobodili.
Velením akcie Hitler poveril skúseného Otta Skorzeniho. Ten ju pripravil viac ako dôkladne. Výsadok preto napriek ťažkému terénu prebehol hladko. Deväťdesiatim mužom sa bez jediného výstrelu podarilo zneškodniť stráž a dostali sa k bývalému diktátorovi.
„Vedel som, že môj priateľ Adolf Hitler by ma neopustil,“ skríkol Mussolini hneď, ako zazrel záchrancov. Nasledovala cesta do Ríma, odtiaľ do Viedne a napokon do Hitlerovho bunkra vo východnom Prusku.
Nemecká akcia nebola samoúčelná, pretože Hitler bol presvedčený, že Mussolini sa ešte môže zísť. Taliansko sa totiž postupne dostávalo do spojeneckých rúk a boj s anglo-americkými vojskami, ktorý už po niekoľkých dňoch zabezpečovali len posilnené nemecké jednotky, si vyžadoval množstvo síl. Chcel preto Talianov primať k tomu, aby sa opäť postavili po boku Nemecka. Presvedčiť ich mal Mussolini.
Duce sa však do verejného života už nechcel vrátiť. Myslel si, že ak tak urobí, v Taliansku vypukne občianska vojna. Hitlera jeho postoj očividne sklamal. Po jednom z ich rozhovorov pošepol ministrovi propagandy Göbelsovi: „Ten Mussolini, ktorého som kedysi obdivoval, je teraz menší ako kedykoľvek predtým.“
Po troch dňoch si však vodca presadil svoje a duce prijal jeho podmienky. Tie boli tvrdé. Mussolini mal v severnom Taliansku založiť novú fašistickú republiku, Nemci si však vyhradzovali právo určovať jej zahraničnú politiku. Okrem toho mali byť súdení a potrestaní všetci Mussoliniho odporcovia, ktorí v Rade hlasovali za jeho odvolanie.
Severotalianska republika oficiálne vznikla 27. septembra so sídlom v mestečku Gargnano. Mussolini na jej čele bol len bábkou, ktorou hýbal Hitler. Nemci mu odpočúvali telefonické hovory, sledovali jeho pohyb, schvaľovali každé jeho rozhodnutie. Prezývali ho preto „gargnanský väzeň“.
„Sú neustále tam, ako škvrny leoparda,“ okomentoval raz svoju situáciu Mussolini. Stále však veril v obrat. Snažil sa obnoviť armádu, oprášil starú fašistickú doktrínu. V skutočnosti však jeho čas ubiehal rýchlejšie, ako si myslel. Spojenci sa predierali do stredného Talianska a aj poslední priatelia ho opúšťali. Chradol fyzicky aj psychicky.
V apríli 1945, keď už bolo jasné, že vojna sa čoskoro skončí nemeckou kapituláciou, sa rozhodol z Gargnana utiecť. V sivom plášti, aké používali nemeckí vojaci, a s tmavou prilbou na hlave sa pokúsil prešmyknúť do Švajčiarska. Nepodarilo sa. Popravili ho o deň neskôr dvomi ranami do hrude. Spolu s ním i jeho družku Clarettu Petacciovú.
Nasledujúci deň popravené telá vystavili na milánskom námestí. Za nohy visiace mŕtvoly obkolesili desiatky ľudí. Jedna z diváčok zrazu vyšla z davu a do Mussoliniho vpálila päť guliek. „To máš za smrť mojich piatich synov.“
